NA MARGO PETÍCIE PROTI VÝSTAVBE ŠPORTOVEJ STRELNICE NA RIEČKE BIELA
(a využívania Vilbachu ako oddychovej zóny)
Ako mnohí v dedine vedia, túto petíciu iniciovala rodina Želonkovcov a Miroslav Tomas. Na podporu tejto petície som potom napísal podporné stanovisko, ktoré som odoslal samosprávam v Spišskej Belej a Slovenskej Vsi (viď našu rubriku PRÍSPEVKY – 24. 8. 2021). Okrem iného som upozornil primátora Spišskej Belej a starostu Slovenskej Vsi (i poslancov), že výstavbou strelnice by sa zničil potenciál riešeného územia ako oddychovej zóny. A potenciál Vilbachu – ako miesta relaxu pre Slovenskovešťanov – je ohromujúci. Aspoň tak vnímam „kultové“ miesto mojej generácie, ktorá vo svojej pamäti uchováva spomienky na riečku Biela ako raj pre detské šantenie a dobrodružstvá.
Vilbach ma doteraz magicky priťahuje a som veľmi šťastný, že sa mi podarilo „nahovoriť“ moju dcéru a vnučku (ktoré žijú vo Švédsku), aby sme si každý rok našli čas na malý výlet, kde sa brodíme jeho korytom a pozorujeme život v jeho okolí. V tomto príspevku sa chcem podeliť o zážitky z tohtoročnej „výpravy“ vo Vilbachu (a ešte presnejšie: z oddychovej zóny našej dediny).
Našu trasu sme si naplánovali už dopredu: chceli sme si pozrieť okolie vodnej elektrárne a výlet sme chceli ukončiť v malej „ZOO“, ktorú vytvorila rodina Želonkovcov (pozvanie sme dostali na poslednej výprave, kde sme sa náhodne stretli pod vysiacim mostíkom nad Vilbachom).
Začiatok našej cesty bol pomerne smutný. Nízka hladina odhalila dôsledky necitlivého prístupu k prírode: najmä hromady plastových fľiaš a dno pokryté vodnými riasami.
Pod elektrárňou už prietok vody je rýchlejší, a tak Vilbach nadobúda pôvodný charakter a aj okolie akoby viac kypelo životom. Možno tento pocit nám navodil objav hniezdisk brehulí hnedých, ktoré
v dierach v strmom svahu ukrývajú svoje potomstvo. Brehuľa hnedá (v auguste odlieta do Afriky) je chránený druh, a tak každému milovníkovi prírody zaplesá srdce od radosti, ak objaví takýto poklad.
Pocit radosti z objavu o chvíľu vystriedal nepokoj, keď som si uvedomil, že asi 100 m od hniezdiska brehúľ sa plánuje postaviť strelnica. Obavy z postavenia strelnice umocnil i pohľad na mladú mamičku zo Slovenskej Vsi, ktorá si s deťmi urobila cyklistický výlet do Vilbachu a neďaleko hniezdísk brehule hnedej beztarostne oddychovali. Asi nebudem ďaleko od pravdy – ak napíšem – že ak by sa ozývala streľba zo strelnice, tak by sa z toho územia vytratili nielen zvieratá, ale aj mamičky s deťmi.
V krátkom rozhovore s mamičkou detí som sa opýtal, či vie, že neďaleko sa plánuje postaviť strelnica. Nevedela. Potom som jej poradil, aby si urobila výlet s deťmi smerom k mlynu. Tam objavia usadlosť rodiny Želonkovcov. Za plotom uvidia veľa zaujímavých zvierat: daniele, pštrosy emu, somáriky, perličky, pávy, rôzne druhy husí, sliepok a ďalšie. (Pri plote je postavená náučná tabuľa, kde sú obrázky chovných zvierat.)
Potom sme po prúde pokračovali ďalej a dúfali, že sa nám podarí objaviť ďalších obyvateľov vzácneho územia. A naozaj. Zahliadli sme čierneho bociana (chránený druh), volavku popolavú, srnku a líšku. Na fotografiu sa nám podarilo zachytiť iba volavku.
Rovnako sme sa snažili objaviť aj ryby, ktoré sú ozdobou každého vodného toku. Žiaľ, nízka hladina vody prinútila väčšie ryby (ak tu boli) presťahovať sa do hlbších vôd. Takto sme videli iba malé rybky.
Ani sme nezbadali a už sme boli na úrovni usadlosti rodiny Želonkovcov. Vraví sa, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Kto ZOO uvidí – a vie si predstaviť každodennú prácu okolo zvierat – pravdepodobne pokrúti hlavou. Ale určite povie, že to môže robiť iba človek, ktorý je zanietený a prácu okolo zvierat nepovažuje za drinu, ale relax. A že sa pán Jozef Želonka (ktorému pomáhajú členovia rodiny) vie starať o „zverinec“, zbadáte už na prvý pohľad – zvieratká sú tak krotké, že sa i k návštevníkom správajú „slušne“, ako vidieť i zo správania danielov k mojej vnučke Ninke. Tak kľudné daniely som v živote nevidel. Vraj tajomstvo pokojného správania zvierat spočíva v tom, že sa k nim každý deň prihovára.
Veľmi ma potešilo, že Jozef Želonka sa rozhodol kandidovať v komunálnych voľbách. Moju pozornosť upútal v momente, keď som na internete objavil petíciu proti výstavbe strelnice. Vtedy som si povedal, že konečne sa v Slovenskej Vsi našli ľudia, ktorí nie sú ochotní iba pasívne pozerať na dianie okolo seba. Prostredníctvom M. Tomasa som sa potom stretol s Jozefom Želonkom a obaja sme boli prekvapení, v koľkých otázkach (vo vzťahu k rozvoju obce) sme sa zhodli, resp. sme nenašli zásadne rozdiely.
Kedže Vilbach je srdcovkou J. Želonku, ale i mojou, skúsili sme spojiť naše nápady do budúceho projektu oddychovej zóny pri riečke Biela. Ako by táto oddychová zóna mohla vyzerať, budem písať v príspevku v mesiaci september. Mimochodom, vždy ma poteší, ak sa mi podarí stretnúť inšpiratívneho človeka, od ktorého sa môžem veľa naučiť. A Jozef Želonka je takýto človek.
A čo moja dcéra Lenka a vnučka Ninka? Boli spokojné s výletom? Samozrejme. Oni dobre vedia, že ja ich vždy prekvapím netradičným výletom. Už teraz sa tešia na nové dobrodružstvo, keď sa opäť vrátia do mojej rodnej dediny.
Bodka na záver: Spoločná „fotka“ na plošine v korunách stromov v malej „ZOO“ vo Vilbachu.
Jozef Smrek