Vysťahovalectvo do Ameriky v r.1848 – 1948
Amerikáni1 zo Slovenskej Vsi
Takmer každý starší občan Slovenskej Vsi si uchováva spomienky na svojich príbuzných, ale i susedov a rodinných priateľov, ktorí svojim odvážnym rozhodnutím odísť zrodnej dediny dramaticky zasiahli nielen do svojho osudu, ale tiež do osudu svojich najbližších. Spomienky na odvážnych Slovenčanov pomaly blednú, tak ako staré fotografie, ktoré posielali z Ameriky.
Niektorí z nich sa už nikdy nevrátili do rodného kraja. Buď sa usadili v novej krajine, ba stávalo sa, že zahynuli v práci alebo zomreli následkom choroby, či iného nešťastia. „Vrocom śe do kraja“ /Vraciam sa domov/ , „Idym do kraja“ / Idem domov/, „Pudym do kraja“ /Pôjdem domov, kde som sa narodil/ – boli magické vety, ktoré už pri pomyslení vlievali nové sily najmä živiteľom rodín. Ich duša pookriala. Dnes už nedokážeme precítiť stav duše našich predkov, azda len pri počúvaní goralskej pesničky „ Goraľu ci ći ňe źaľ “ cítime závan starých čias, zimomriavky nám niekedy prebehnú telom, cítime clivosť a lásku k rodnému kraju.
Zámerom napísania tejto kapitoly histórie Slovenskej Vsi je „prerozprávať“ životné príbehy našich predkov. Presnejšie, chceme rodných Amerikánov vytiahnuť z anonymity štatistických čísel slovenského vysťahovalectva, predstaviť ich skôr ako našich nadčasových spoluobčanov a súputníkov. / V tomto zmysle- ak budeme veľmi chcieť- môžu opäť vstať z popola, tak ako nie raz vo svojom živote. Veď aj my čoraz viac opúšťame svoje rodiny a putujeme za prácou po svete./
Aby sme pochopili príčiny vysťahovalectva, musíme si predovšetkým priblížiť životné podmienky, v ktorých žili naši predkovia po zrušení poddanstva v r. 1848. „ Mamo, cymu my take hudobne, ze nom ňifto ňefce pozicić piňyndze? / Mama , prečo sme takí chudobní, že nám nikto nechce požičať peniaze? /Na cestu do Ameriky- pozn.J.S./ Túto vetu vyslovila Mária Brežinová /Sakrabucka /( 1885-1970) , ktorej sa napriek týmto problémom podarilo ako 17 ročnej odísť do USA. Otázka vo svojej podstate vystihuje životnú situáciu takmer všetkých Slovenčanov, ktorí odišli z dediny. Bieda a túžba po dôstojnejšom živote bola najväčšou pohnútkou pre odchod do cudziny.
Zrušenie poddanstva r. 1848 neznamenal koniec chudoby. Bývalí poddaní zostali bez pôdy, a tak naďalej museli hľadať živobytie u svojich niekdajších pánov. Vzájomný vzťah sa takmer nezmenil. Naďalej zostalo oslovenie pán veľkomožný a ani zvyk telesne trestať neposlušnosť nezmizol z večera do rána.
V tomto smere je zdokumentovaných veľa výpovedí, spomienok, ktoré zanechala „vysťahovalecká generácia“. Dnes znie priam neuveriteľne, že ešte po roku 1890 bola matka piatich detí potrestaná za neodpracovanie jedného dňa „na panskom“ odobratím okien v drevenej chalupe – samozrejme nie v lete. V tomto období naďalej nebolo radno skrížiť si cesty s pánom veľkomožným. V rodine Laufovcov dlho spomínali, ako ich dedo neuhol na ceste pánu B. Mattyasovskému
– za túto drzosť dostal bitku bičom. Starí ľudia v spomienkach na Mattyasovského používali goralský výraz „bridos“ – zlý človek.
Bázeň, strach z panstva prežívali ľudia už od detstva. Keď Mária Brežinová ešte ako malé dievča zo zvedavosti nakukla do okna zemianskej kúrie, od veľkomožného pána Mattyasovského dostala takú bitku – ako sama spomínala: „Tak me bjol, ze jef śe as s prebocyňym popaskudźyla“./Tak ma bil, že som s prepáčením „pustila do gatí./
Spomienky sú zaznamenané na zvukovej nahrávke z rozhovorov so starými ľuďmi v obci – archív Michala Trembu.
Živé spomienky na svoje detstvo a život svojich rodičov sú svedectvom doby, ale v čase, keď boli „Amerikáni“ plní sily, znásobovali ich odhodlanie zmeniť svoj osud, prekonať strach z neznámeho. V určitom zmysle vcítenie sa do životnej situácie našich predkov je kľúčom k pochopeniu „ šialenej túžby hľadať šťastie v Amerike“.
Sledujúc osudy našich Amerikánov v druhej polovici 19. storočia a na začiatku 20. storočia, tak by sme ich našli pracovať najmä u bohatších gazdov, alebo na panstvách šľachtických rodín, žijúcich v Slovenskej Vsi a okolí. Niektorí z nich išli slúžiť k nemeckým gazdom v susednej obci Výborná, alebo pracovali v bohatších židovských rodinách v Slovenskej Vsi, Spišskej Belej, ale aj inde. V tomto období nebolo nič mimoriadne, keď deti odchádzali do služby už vo veku 8-10 rokov. Bolo to drastické, ale niekedy chudobnejšie rodiny v Slovenskej Vsi- nútené životom- posielali svoje deti do služby, aby ich ochránili pred hladom. Dievčatá mali na starosti drobné práce, osobitne pomáhali pri výchove malých detí. Vekom pribúdali ťažšie práce. Podobnou skúškou prechádzali chlapci. V skúške života sa často nestačili naučiť písať a čítať, ale mnohým, napriek tomu vzrástlo sebavedomie. Predovšetkým si začali uvedomovať, že pôde rovnako rozumejú ako gazdovia, u ktorého pracovali. Už si vedeli predstaviť „ gazduvać na svojym“ /hospodáriť na svojom/. Keď si založili vlastné rodiny, ešte v naliehavejšej podobe silnela túžba postaviť sa na vlastné nohy. Naviac pribudla zodpovednosť za deti. Posielať deti do služby, urobiť zo syna paholka, nebolo východiskom. Chceli dopriať svojim deťom krajší život. Správy o lepšom živote v Amerike živili tieto sny.
Až berúc do úvahy životné príbehy / aj z mladosti/ Amerikánov, je možné pochopiť konanie i tých Slovenčanov, ktorí v dedine zanechali ženu s deťmi a na mnohé roky sa stratili v ďalekej Amerike. Prirodzene, do Ameriky odchádzali nielen chudobní Slovenčania, ale taktiež deti bohatších gazdov, ľudia rôznych vrstiev. Pečať svojej doby na svojich bedrách však najviac niesli otcovia pracujúci v Amerike a ich ženy a deti, ktoré ostali v rodnej dedine. Roztrhnuté rodiny budú symbolom života našich predkov tých čias.
Jedným z týchto otcov bol Peter Marhevka /18…-19../. Vďaka Michalovi Trembovi máme zvukový záznam jeho spomienok na Ameriku. Na otázku, či musel opustiť rodinu, r.1963 odpovedal: „Fćalo śe bars robić, aĺe nebylo dźe…..Keby mi dafto poviedźol ić do Pragi, dostanes tam robote, tak byf tam na koĺanaf posel…. , tu roboty nebylo.“ /Chcelo sa veľmi robiť, ale nebolo kde…Keby mi niekto povedal, choď do Prahy, dostaneš tam prácu, tak by som tam na kolenách šiel… tu práca nebola./
Slová starého muža možno pochopiť iba v kontexte s jeho životnými skúsenosťami. V Amerike bol spolu 12 rokov /prvá cesta r.1922 /. Po 6 rokoch prišiel domov na jeden rok. Stihol presťahovať z „kvarteľu“ /podnájmu/ rodinu do novokúpeného domu, ale zastihla ho tragédia – zomrel mu prvorodený syn. Potom ešte ďalších 6 rokov veľmi tvrdo pracoval v USA. Chcel zarobiť viac, aby jeho deti nemuseli ísť za prácou do USA. /Podľa spomienok dcéry Márie, takto zdôvodňoval príčiny druhej cesty pred svojou manželkou, ktorá už nechcela, aby išiel opäť do USA./
P.Marhevka patril do generácie frontových vojakov z 1.sv.vojny. Prešiel ruským a talianskym frontom. Vyčerpaní, poznačení hrôzami vojny, niektorí akoby vstali z popola. S nevídanou energiou a odhodlaním vzali svoj osud do vlastných rúk. Za prácou boli ochotní odísť na druhý koniec sveta – len aby bola.
SO STRACHOM CEZ MORE
Dnes už nevieme, ktorý Slovenčan vstúpil ako prvý na pôdu Ameriky. Môžeme len predpokladať, že to mohol byť iba človek, ktorý si finančne mohol dovoliť kúpiť šift kartu (lodný lístok) do Ameriky. A to mohol byť najskôr niekto z mladých ambicióznych gazdov, alebo zeman s dobrodružnými sklonmi. Zatiaľ je najstaršie písomne doložená cesta do Ameriky z r. 1893 /lodný archív – www.ellisisland.org /
Túto cestu z nemeckého prístavu Bremen do prístavu Baltimor absolvovali: Melikant Michal /40 ročný/, Dinda Janko /31 r./, Majerčák Auhaly /31 r./, Hennelová Amália /17 r./, Barnáš Razso /17r./, Džubak Ján /25r./, Plučinský Ján /26r./, Szrska /?/ Siska Michal /30r./, Scholz Jano /24r./, Potz Jano /30r./ a Marhefka Jozef /26r./
/Jozef .Marhevka bol otec už spomínaného Petra Marhefku. Vtedy mal syn iba 1 rok.
Jeho otec absolvoval tri plavby do USA. Prvýkrát pobudol v Amerike 4 roky. Pracoval na farme za veľmi nízku mzdu – takmer iba za jedlo. /Spomienky P.Marhevku –archív M.Trembu./
Ústnym podaním môžeme posunúť odchod Slovenčanov do Ameriky už do roku 1888. Na základe spomienok Ladislava Tarnóczyho môžeme opísať osudy jeho starého otca Jozefa Tarnóczyho, ktorý vtedy so skupinkou Slovenčanov odišiel do USA. Plavba cez more sa mu stala osudná – bol vyhlásený za nezvestného. Rodina zažila šok, keď asi po 10.rokoch prišiel do Slovenskej Vsi lodný kufor s vecami, ktoré si zobral do USA. Kto vie čo sa stalo. Mal vtedy 32 rokov a doma zanechal ženu a dvojročného syna Štefana. Život neskôr zaujímavým spôsobom spojí osudy Štefana Tarnóczyho a syna Jozefa Marhefku Petra. Keď dospejú, v období 1.svetovej vojny sa ocitnú v spoločnom vojenskom útvare. Štefan Tarnóczy bude vojenským fotografom.
Do roku 1900 sú písomne podchytené nasledujúce cesty:
1896 Bisz Pavol /40 r./, Bisz Andrej /28 r./, Biszová Mária /19 r./, Biszová Anna /17 r./, Gyubak /Džubák?/ Ján /57 r./, Kiss Štefan /34 r./, Zastko Ján /26 r./, Solcz Ján /26r./, Bednartzik Jakub /40 r./, Grivalszki Janos /32 r./, Nedoroszteková Zuzana/20 r./
1897: Dammerová Róza /22r./
1898: Marhefka Jozef /druhá cesta/ ,Galgon Jakub /40r./, Bis /Bisz/ Štefan /38r./, Bisová Mária /17r./, Hoza Jakub /20r./, Bankoš Anton /29r./, Bardus /?/, Pardus Andrej /17 r./, Zastková Anna /27 r./,Zastková Terézia /3,5 r./, Zastko Andrej / 4 mes./, Zastková Johana /18 r./, Gurníková Roza /22 r./ , Gurniková Mária /1 r./, Nedoroszteková Anna/20 r./,
Nedorosztek Mihaly /25 r./, Melikant Ján /18 r./, Dammer Johann / 25 r./, Dammer Johann /17 r./, Kolumber Pavol /45 r./
1899: Groman Ján /40r./, Bizub Ján /28r./, Bankoš Anna /25r./, Bankoš Mária /8r./, Kolumberová Mária /18r./, Biesová Mária /16 r./, Bednarčíková Mária /15 r./,Farkaš Ján /28r./, Gurniková Roza /22 r./, Gurniková Mária / 1 r./
1900: Vilman František /32r./, Hozová Mária /18r./, Knapíková Matilda /18r./, Bankoš Bonarvon /?/ /38r./, Piontek Ján /29r./, Hozová Mária /18 r./, Knapíková Matilda /18.r./, Plata Ján /34 r./ – cestuje z belgického prístavu Antwerpy, Varholová Mária /35 r./, Varhol Ján /11 r./, Lauf Mihaly /25 r./
Od začiatku 20.storočia ich cesta do Ameriky prevažne začínala na železničnej stanici v Poprade. Vo vlaku, ktorý smeroval do mesta Ratibor /Česko/, žandári skontrolovali ich dokumenty (pas). Z Ratiboru cestovali do nemeckého prístavu Brémy /Bremen/. Už spomínanej M.Brežinovej pri spomienkach na cestu k moru, utkveli v pamäti veľké zástupy ľudí smerujúcich do Ameriky. Povedané jej slovami, v Ratibore – kde im kontrolovali shift karty (nie pasy), „bolo strašne veľa ľudí, ako na odpuste“. V Bremen musela zotrvať jeden týždeň, lebo „šify boli zaplnené“. Z Popradu do New Yorku cestovala pod ochranou Slovenčanov na čele s Valkom /?/, ktorý už poznal cestu do USA. /archív M.Trembu/.
Vtedy ako 17 ročné dedinské dievča prežívala veľmi šťastný okamih života. Jej problémy s požičaním peňazí do Ameriky nečakane vyriešil Schultz (?), ktorý už dávnejšie odišiel do USA. Ešte ako 78 ročná s vďakou spomínala na jeho list, v ktorom jej poslal shift kartu a 40 papierkof /goralský výraz na označenie vtedajších peňazí/ na cestu do Bremen. Požičanie peňazí zdôvodnil, že on vie – povedané slovami Márie Brežinovej-„že v kraju nifto nefce pozicič peňendze“ /že v kraji nikto nechce požičať peniaze/ kvôli chudobe. Ako sa hovorí, odvážnemu šťastie praje. Ako 8 ročná začala slúžiť u Singera na Vygode v Slovenskej Vsi, lebo “nebylo doma co ješč” /nebolo doma čo jesť/. Teraz kráčala v ústrety novému životu. Písal sa rok 1902. V tomto roku svoje takmer detské sny si išli do Ameriky vysnívať Scholzová Zuzana /16r./, Pisarčíková Mária /16r./.
Prinajmenej už od r.1898 môžeme registrovať plynulý prúd vysťahovalcov zo Slovenskej Vsi, ktorý bol pozastavený vypuknutím 1.svetovej vojny a spomalený Veľkou hospodárskou krízou /1929/.
Pred vojnou sú ďalej písomne zaregistrované cesty:
1901: Vodila Michal /19r./, Džubak Michal /40r./, Varhol Michal /44r./, Seiden Pavel /29r./
1903: Kolodzejová Anna /21r./, Verčinská Amália /21r./, Bohor Gyorgy /33r./, Koenr (?) Jozef /17r./, Duda Jozef, Brežina Ján /34 r./
1904: Brežina Pavel /24 r./, Brežinová Helena /16 r./, Brežina Pavel /35 r./ -cestovali z talianskeho prístavu Fiume , Dammerová Anna / 20 r./,Kovalčík Pavol /46r./, Losrtbová (?)Katarína /22r./, Losrtbová /?/ Irma /?/.
V tomto roku sa vysťahovala jedna rodina Laufovcov, ktorí so svojimi príbuznými z obce Výborná sa vysťahovali spolu s deťmi. Vysťahovanie rodiny pokračovalo r. 1905 a r.1912. Medzi nimi bola Laufová Katarína /32r./, Laufová Margita /24r./, Laufová Veronika /9r./, Lauf Ján /6r./.
Podobne postupovala rodina Bankošovcov. R.1904 vycestovali s dvojročným synom a ročnou dcérou – Ján a Mária. V zozname pasažierov je aj Bankoš Štefan /7r./ a Bankoš Erzseb /11r./. Matke Márii Bankošovej /35 r./ pravdepodobne pomáhal F.Vilman /37 r./, ktorý sa už druhýkrát plavil za more.
1905:Vall Ján /25 r./, Makovský Martin /18 r./, Galiková Agnes /14r./ ,Dammerová Tamara /14 r./ ,Kurferschmidtová Mária / 35 r./ s deťmi – Anna / 11 mes./ ,Ede / 5 r./, Michal /8r./, Ján / 10 r./, Zuzana / 11 r./
1906: Dammer Štefan /18r./, Džubak Ján /32r./, Michnová Mária /19 r./ ,Vidová Katarína /24 r./, Vidová Katarína / 4 r./, Vida Ján /1,5 r./, Cseszaneková Mária /40 r./, Cseszanek Jozef /6 r./
1907: Kolumberová Katarína /21r./, Bolcarová Ilona /18r./, Lauffiková Ilona /18r./,Knapíková Katarína /40r./, Knapík Alajos /18r./, Knapíková Terézia /15r./, Knapíková Mária /10r./, Kolumberová Katarína /21r./, Laufiková Ilona /18r./, Brežina Ján /36r./
1909: Majlenderová Agnesa /18r./, Kissová Justína /16r./, Haasz Jozef /28 r./,Brotka Anton / 29 r./, Brotková Margita /17r./, Makosuský / Makovský ? / Michal /24 r./, Klimek Andrej /39 r./ ,Klimek Bela /25r./ , Marhefka Bela /18r./
1911: Bombara František /16r./, Barlog Štefan /31r./, Ján Kolumber /42r./, Kissová Margita /20 r./, Kiss Štefan /8 mes./
1912 Brežinová Agnesa /20 r./, Bankošová Veronika /18 r./, Bolcarová Justina /17 r./,Zastková Justina /17 r./
1913: Kolumber Ján /19r./, Majlenderová Katarína /17r./
1914: Klimeková Mária /30 r./, Klimek Andrej /9 r./, Klimeková Mária /8 r./, Klimek Ján /4r./
12.03.1914: Maliňaková Mária /16 r./, Maliňak Michal /39r./
Šťastní to muži, ktorí stihli odísť do USA pred vypuknutím 1.sv.vojny – na fronte zomrelo 30 Slovenčanov.
Do 1.sv.vojny odišli za more ďalšie rodiny, ale ich odchod je zatiaľ doložený iba ústne-
Valek, Schulz, Brežina, Melikant Bis a ďalšie, resp. členovia ďalších slovenskoveských rodín
Po vojne vysťahovalectvo do Ameriky postupne opäť ožilo. V roku 1920 a 1922 odišlo veľa členov rodiny Makovských. V lodných záznamoch je uvedených veľa detských mien- Anna /1r./, Anton /2r./, Emil /2r./, Helena /4r./, Margita /1r./, Michal /1r./- r. odchodu 1920 , Eduard /6 r./, Emma /2 r./, František /1r./, Pavol /2r./,Štefan /8 r./- r. odchodu 1922.
1920 :Marhefka Ján /24 r./ a Zastko Michal /22 r./ cestovali spolu z francúzského prístavu Le Havre , Neupauer Ignác /20r./, Kolumber Andrej /17r./, Plučinský Matyáš /30r./,Džubáková Mária /16r./, Duda Jakub /26r./, Dovalčík /Kovalčík?/ Ján /19r./
1921: Dudová Anna /22 r./, Dudová Margita /1 r./, Boratková Anna /23r./, Boratko Ede /4 mes./, Nedorostková Katarína /58r./, vdova/, Zastková Mária /24r./, Zastko Michal /22 r. /, Zastko Alojz /1r./, Strišovský Ján /16r./, Kalnová Amália /23 r./ – cestovala z holandského prístavu Rotterdam
1922: Kolumber Ján /25r./, Barlog Štefan /34r./, Smolen Ján /27r./, Farkaš Martin /27r./,Damerová Anna /27r./, Damer František /2 roky a 6 mes./, Scholtz Pavol /26r./, Sisková Katarína /34r./, cestovala z Hamburgu so svojimi deťmi- Ján /9r./, František/5r./, Katarína /3r./
1923: Bizub Ján /19r./, Farkaš Ján /23r./, Sebeš Michal /18r./, Strišovský Ján /26r./, Laufiková Johana /21r./, Maliňaková /18r./, Mayer Štefan /48r./, Mayerová Mária /36r./, Mayer Albert /2r./
Poznámka: Zoznam nie je úplný. Niektoré dokumenty nie sú ešte preskúmané, respektíve boli zničené. Nemožno ani vylúčiť, že niektorí ľudia sa do Ameriky dostali nelegálne, teda úradne neboli zaregistrované.
Ústne je doložený odchod veľa členov rodiny Kovalčíkovcov, Slovenskú Ves opustila Zuzana Bizubová, Katarína Plučinská ,Ján Strišovský /vetva Mojherkovcov/,Bis Michal .Z rodiny Dindovcov / vetva pochádzajúca z Vojňan / odišli sestry Zuzana a Katarína. V obci žil ……….Varhol , ktorý bol známy nielen ako legionár z 1.sv.vojny, ale ovládal veľmi dobre angličtinu. Pravdepodobne prišiel s rodičmi z USA, kde navštevoval školu.
Pred plavbou cez veľkú mláku museli pasažieri lode vyplniť siahodlhý dotazník, ktorý bol vyplňovaný hlavne pre potreby imigračného úradu v USA. Plavba do Ameriky trvala zvyčajne 4-6 týždňov. Pre roľníka zvyknutého chodiť za pluhom bola plavba celoživotným zážitkom. V konečnom dôsledku celá ich americká odysea bola silným celoživotným zážitkom. Presnejšie, zážitkom spojeným so strachom. Jeden z nich píše domov : „Už sme si mysleli, že už nikdy neuvidíme suchú zem.“ /Z rozprávania Alojza Strišovského, ktorý počúval príbehy Amerikánov vo svojej rodine./ Nie je náhoda, že i v starobe sa Amerikáni veľmi detailne rozpamätávali nielen na zlomové situácie vo svojom živote, ale tiež maličkosti, ktoré zvyčajne veľmi rýchlo miznú z pamäti. Mnohí Amerikáni museli siahnuť na dno svojich psychických síl, takpovediac žili v permanentnom strese, napätí, čo sa natrvalo vrylo do ich podvedomia. Malá chyba, podcenenie situácie, neznalosť pomerov, jednoducho životná smola, keď sa “nachádzali v nesprávnom čase na nesprávnom mieste“, mohli navždy pochovať nádeje a túžby. Takto svoj sen o lepšom živote dosníval už na lodi Ján Strišovský, ktorého v priebehu plavby rozbolel zub. Neodborné vytrhnutie zubu /kliešťami na klince/ spôsobilo otravu krvi a následnú smrť. Príbuzní ani nevedeli, kde je pochovaný. Dedinou sa niesol chýr, že bol hodený cez palubu. Tak či onak, jeho manželku Máriu /rodená Smolenová/ čakal veľmi ťažký život. Naviac bola tehotná. Rovnako bolo poznačené detstvo ich dvojročného syna Františka a dcéry Anny, ktorá príde na svet po smrti otca./neskôr Sloviková 1921-2009/.
V CUDZOM SVETE – úskalia a sila solidarity
Po doplávaní do amerického prístavu – bol to predovšetkým New York – Gorali zo Slovenskej Vsi precitli v skutočnom „Novom svete“. Teda vo svete diametrálne odlišnom od sveta sedliaka, či slúžky v Slovenskej Vsi.
Mnohí, najmä menej skúsení sveta, ktorí rodnú dedinu opustili len keď išli na jarmok alebo odpust, s malou dušičkou pozerali, čo sa deje okolo nich. Ak prišli do USA prostredníctvom vysťahovaleckých agentov, museli si na krk zavesiť tabuľku na základe ktorej ich agenti navigovali až na konečnú zastávku. Neskôr, sediac vo vlaku, čakali na pokyn agenta, kedy majú vystúpiť na stanici. Šťastnejší boli tí, ktorí mali brata, sestru alebo rodinného priateľa, ktorí im požičali nielen peniaze na shift kartu, ale pomáhali im zabezpečiť bývanie a prvú prácu. Bola to neoceniteľná pomoc, lebo neovládali angličtinu, ba mnohí boli analfabeti. Niektorým – už po krátkom čase bolo i tak do zúfania. Najradšej by odišli domov k žene, deťom. Rýchly návrat bol takmer nemožný – ak mali dlhy. Požičali si na cestu do USA, rodina nedočkavo čakala “taľare” /doláre/. Nehovoriac, že i cesta naspäť nebola zadarmo. Ak sa k depresii z nového prostredia pridala choroba, strata zamestnania, veľmi rýchlo sa im rúcala vidina lepšej budúcnosti. Keď však dokázali zvládnuť úskalia adaptačného obdobia /1-2 roky/, zvyčajne ich to posilnilo až do takej miery, že boli neskôr schopní znovu a znovu „putovať“ do USA.
Jedným z najspoľahlivejších spôsobov prekonávania osobných kríz a problémov spojených s adaptáciou na nové prostredie, bol život v slovenskej komunite, osobitne medzi svojimi rodákmi zo Slovenskej Vsi. Takýmto centrom, základňou Slovenčanov bolo hlavne mestečko Cementon, i neďaleký Bethlehem a Nazareth v štáte Pensylvánia. /Početná skupinka žila i v mestečku Torrington , štát Connecticut / Cementon prirovnávali k druhej Slovenskej Vsi. O sile a početnosti Slovenčanov svedčia i dnes mnohé pamätníky v tomto meste. Predovšetkým kostol. Slovenská komunita postavila kostol, ktorý má rovnakú farebnú sklenú mozaiku okien ako katolícky kostol v Slovenskej Vsi. Na cintoríne nás prekvapia náhrobné pomníky s menami, ktoré sú typické pre obec Slovenská Ves. Naši rodáci spočinuli v cudzej zemi, ktorá sa im stala druhým domovom. V časoch mladosti nič im zadarmo nespadlo z neba – museli veľmi tvrdo bojovať o vydobytie si miesta pod americkým slnkom. Nie vždy boli víťazmi.
V tomto zápase ešte viac – s odstupom času – vynikajú mnohé charakterové vlastnosti našich Amerikánov. Určite veľkú úlohu zohrala sedliacka húževnatosť našich predkov. Medzi najušľachtilejšie –ako sme už poukázali – rozhodne patrila solidarita, vzájomná pomoc. Väčšina z nich prišla do USA za požičané peniaze. Ak sa niekomu podarilo odísť do Ameriky, „stiahol“ k sebe ďalších súrodencov, prípadne priateľa. Určite boli prípady odmietnutia žiadostí, boli tiež hádky ,hnev ,urazenosť po príchode do Ameriky, ale vždy niekto podal pomocnú ruku. Nemusel to byť ani príbuzný.
O silnom cite solidarity taktiež svedčí finančná a materiálna pomoc, ktorú Slovenčania usadení v Amerike poskytli svojim príbuzným v „kraju“. V pamäti zostali najmä balíky z USA po 2.sv.vojne. Posielali k nám najpotrebnejšie veci – potraviny, šatstvo i doláre, skryté kdesi v kabáte. I dnes im treba povedať – ďakujeme.
O úspešnosti cesty do USA v rozhodujúcej miere rozhodovala schopnosť nájsť si prácu a udržať sa v nej – a kus šťastia. Samozrejme, odhliadnuc od zdravia.
„V Americe dobre ziče, ked nerobis, poraži če“ /V Amerike dobré žitie, keď nerobíš, porazí ťa/. Životná skúsenosť premenená na ľudovú múdrosť. Strata zamestnania bola najväčšou nočnou morou. Našporené peniaze pohlcovali najmä náklady na bývanie. Nezamestnanosť rástla v zimnom období, keď zmizla sezónna práca. Čo našporili v lete, to v zime minuli. Naši Slovenčania to nemali ľahké. Rozumeli predovšetkým pôde, ale na farmách veľmi nepracovali – kvôli veľmi nízkym zárobkom. Najmä na začiatku museli brať každú robotu. To znamená, že i veľmi málo platenú, veľmi nebezpečnú, jednoducho prácu, do ktorej sa ľudia veľmi nehrnuli. Našich rodákov by sme našli pracovať v oceliarni pri vysokej peci, v bani, na stavbách, v lese, v textilke /hadbavni/, pri budovaní ciest a železníc, cementárni. Výpočet zamestnaní, ktorými prešli Slovenčania by bol veľmi dlhý. Otvorili si i malé firmy /napr. rodina Makovských mala autodopravu/. Niektorí chceli veľmi rýchlo sa postaviť na vlastné nohy a často nehľadeli na rizika v práci – najmä v bani. Šťastie úplne opustilo Jana Slivinského. Zomrel pri banskom nešťastí. Nestihol si založiť ani svoju rodinu. Stihol však požičať peniaze bratovi Michalovi na cestu do Kanady. Rovnako v bani zomrel otec Margity Pisarčíkovej, rodenej Kloskovej /1922-2009/. Zostali 3 siroty. Osirelé deti namiesto do školy, išli do služby. Viac šťastia mal Ján Smolen /1895 – 1949/. Prežil banský úraz, ale mal trvalé následky – po 2. rokoch odchádza domov. /Jeho sestry Anna a Žófia zostávajú v USA./ Mnohí Amerikáni mali podlomené zdravie. Práca v oceliarni, či v cementárni zanechala svoje stopy. Štyri siroty zanechal i Michal Vodila, ktorý do Ameriky odišiel r.1901. Nestihol dostaviť svoj vysnívaný dom v Slovenskej Vsi. Nešťastnou náhodou zomrel ……. Palica – spadol so schodov. Doma zanechal 5 detí .
Pri hľadaní zamestnania neváhali, najmä keď dokázali komunikovať v anglickom jazyku, opúšťať slovenské komunity. Ani vzdialená Kalifornia neušla ich pozornosti. /Helena Brežinová – Sakrabucka /1889 – 1988/, vydatá za Jozefa Trzcinského/. Po 1.sv.vojne väčšiu pozornosť začali venovať Kanade. Zo Slovenskej Vsi tam hľadal prácu Michal Slivinský /1901-2005/, spolu so svojim priateľom Gildeinom so susednej obci Výborná. R.1923 odišiel do Kanady František Nebus /1901-1992/. Pracoval najmä pri výstavbe železníc. Ako 14 ročný stratil otca. Vysníval si dom a gazdovský život. Po ôsmych rokoch prišiel do Slovenskej Vsi – čakala ho ženba. Menej čitateľný je príbeh ……………Pľučinského. Po smrti manželky odchádza do Kanady a svokrovcom Slivinským zveruje svojich 5 detí. Domov už nepríde. Našťastie, deti budú napriek ťažkému osudu veľmi životaschopné.
Naši Slovenčania roku 1926 dokonca doplávali na južnú pologuľu. Chceli skúsiť šťastie v Argentíne. Cesta Jána Hrastinu /1902-1988/ , Michala Dindu /poštár/, Pavla Tomasa nebola úspešná. V Argentíne v tom čase prebiehal boj o moc /Perónová revolúcia/ a v krajine vládol chaos. Zotrvali tam iba 8 mesiacov.
Odísť pracovať do Ameriky neznamenalo pracovať 3-4 roky a zbohatnúť. Väčšinou bolo potrebné pracovať- aby sa viditeľne zvýšila „životná úroveň“- viac než 10 rokov. Boli prípady, že nielen nezarobili, ale rodina im musela poslať peniaze na cestu domov /ak bol syn bohatšieho gazdu – napr. na spiatočnú cestu z Argentíny/. Boli to veľmi ťažko zarobené peniaze.
VOLANIE DOMOVA
Počas celého pobytu v USA naši Amerikáni veľmi dlho bojovali s dilemou „odísť alebo neodísť do kraja“. Niektorí dokonca uvažovali o návrate do Slovenskej Vsi aspoň v dôchodkovom veku. „Všade dobre, doma najlepšie“ – ľudová múdrosť platiaca len a len vo vymedzených hraniciach. Rovnako ako jej rozvinutie: „Všade dobre, tak prečo chodiť domov“. /Ísť domov, je jedným z najkrajších pocitov, ktoré človek prežíva. Pocit je priam nadnášajúci, mať domov znamená byť sebou samým. Nájsť druhý domov je pre mnohých nesmierne ťažké, takmer nezvládnuteľné. Nebolo to inak ani vtedy, ani dnes. pozn. J.S./
Odísť domov v tom čase znamenalo prísť do pomerov, pred ktorými ušli do USA. Niektorí predsa prišli naspäť. Časť z nich si už nezvykla na Rakúsko-Uhorsko. Ešte raz odišli do USA, ale už navždy. Rozhodnutiu navždy opustiť starú vlasť veľmi napomohlo vypuknutie 1.sv.vojny /1914-1918/. Nikto netúžil bojovať a zomierať za záujmy Rakúsko-Uhorska. Po vzniku ČSR /1918/ bolo rovnako zložité odísť do Slovenskej Vsi. Mnohí si založili vlastné rodiny, mali deti – a boli zamestnaní. Ani situácia v ČSR nebola na začiatku jej existencie veľmi priaznivá – skôr naopak. Prvé roky boli sprevádzané chaosom, o nedostatku pracovných príležitostí ani nehovoriac. Takto väčšina Slovenčanov nachádzajúcich sa v tomto období v USA definitívne túto krajinu povýšili na svoj druhý domov.
. Do Slovenskej Vsi prichádzajú najmä ženy, respektíve manželky iniciovali odchod rodiny domov. Rovnako ako muži, ba ešte viac, prejavili cestou za more nesmiernu odvahu. Spoločenské predsudky, výchova dievčat vtedy nebola vedená k posilňovaniu samostatnosti, nezávislosti od muža. Napríklad Žofia Gáborčíková /1887-1965/, neskôr vydatá r.1911 za M..Bombaru, tvrdou službou si zarobila peniaze na cestu do Ameriky. Ešte tvrdšie pracovala v USA. V období sezónnych prác pracovala v záhradníctve už o tretej hodine ráno. Zbierala jahody, ktoré sa v ten istý deň predávali na trhu. V ten deň ešte stihla prácu v textilke – tkala látky. Domov doniesla dobrú kôpku peňazí. Mohla kúpiť dom a veľký kus poľa. Uložila však peniaze do banky. Po zániku Rakúsko-Uhorska /r.1918/ prišla zmenka a banka jej po prepočte na československé koruny pripísala 283 korún. Začínala odznova.
Rodina Bombarovcov sa do histórie vysťahovalectva zapísala predovšetkým tým, že Amerikáni na ich adresu posielali doláre. Tieto peniaze potom Bombarovci odovzdávali príbuzným Amerikánov v obci.
Naspäť prišla tiež Mária Brežinová ( Sakrabucka). V USA mala svadbu s Pavlom Brežinom /1880-1955/. Mali rovnaké priezviská aj rodnú obec. Tam sa im narodili 2 deti- Mária a Jozef. Mária, manželka Pavla, bola žena činu. Keď sa rozhodla odísť do Slovenskej Vsi, tak to urobila, aj keď manžel chcel ostať v USA /rodina prežívala krízu, lebo muž vtedy málo zarábal a Mária musela odísť z textilky, lebo mali 2 malé deti/.V r. 1910 už je na Slovensku. O sedem mesiacov sa jej narodilo tretie dieťa- Andrej ( na lodi zistí, že je tehotná). Keď ani po I. sv. vojne manžel nedokáže presvedčiť svoju ženu o výhodnosti života v USA,
- 1922 prichádza naspäť do kraja. Na svet prišli ešte dve deti. Helena a František. Pavel Brežina prežil v USA neprerušene 18 rokov. Jeho manželka 8 rokov. Mária Brežinová počas pobytu v USA stiahla k sebe všetkých súrodencov- Ján, Helena,…………. Rovnako jej manžel pomáhal svojim súrodencom v USA- Michal…………. Všetci si v USA zakladajú svoje rodiny. Okrem Agnesy, ktorá po príchode do USA ochorie a zomrie. Márii a Pavlovi osud prisúdil dožiť život v Slovenskej Vsi. Deti Jozef /1907 – 1975/ a Mária /1909 – 1989/ keď dospeli, odišli naspäť do USA /mali americké občianstvo/. Je veľmi dojímavé čítať listy spomínanej Márie Brežinovej, adresované priateľke Márii Pardusovej ( Galgonovej) do Slovenskej Vsi. V listoch cítiť veľký smútok. Nedočkavo čakala na každú správu z kraja (archív Michala Galgona). Svoj život prežili v meste Torrington.
Volaniu domova neodolala ani Mária Maliňaková /1898 – 1971/, ktorá r.1914 ako 16 ročná odchádza spolu s otcom do USA. Po svadbe s Petrom Kolumberom (vetva Ľandošanov) /1892-1966 / prichádza na svet prvé dieťa. Netešia sa dlho. Zranená smrťou dieťaťa nástojčivo prosí manžela o návrat do ich spoločnej rodnej obce .V Slovenskej Vsi budú mať ešte 11 detí, z nich dospelého veku sa dožije 8.
Domov prišiel i Vilman František, ktorý bol dvakrát v USA. Keď prichádzali správy, že zdravotný stav manželky je stále horší – bola už ležiaca – odchádza rýchle do Slovenskej Vsi, ale je neskoro. Matka troch detí bude už 2 týždne mŕtva /mala 42 r./. Najstaršia dcéra mala 14 rokov.
V Slovenskej Vsi s americkým občianstvom žil Andrej Pešta, s ktorým prišla domov jeho mama (rod. Majerčáková). Otec Tomáš Pešta zomrel v USA ako 52 ročný. Americké občianstvo mal rovnako Michal Vodila. Po smrti otca je vychovávaný v rodine strýka.
Mal ešte tri sestry : Mina, Anna, Zuzka. Sestra Zuzka sa vysťahovala do USA po r.1945.
Mina odchádza do USA ešte skôr. /Boli narodené v USA./
Čo rodina, to napínavý príbeh s neuveriteľnými životnými zvratmi. Nevynímajúc ani rodiny Kolodzejovcov a Strišovských /Hudoka/. Táto vetva Strišovských je odvodená od goralského označenia muzikanta – hudoka. Anna Kolodzejová sa vrátila z USA spolu so svojim manželom a dvoma deťmi – Viliamom a Albínou. Viliam Kolodzej (1912-2000 ) si zobral za manželku Margitu Strišovskú, ktorá mala 6 súrodencov. Najstarší Anton zomrel v 1. sv. vojne. Ďalší štyria – Imrich, Katarína, Mária a Anna sa vysťahovali do USA. Najmladší Ján (1903- 2005) zostal pri ovdovenej mame. Deti Kolodzejovcov, keďže mali americké občianstvo, r. 1936 opäť odišli do USA s cieľom pripraviť podmienky pre príchod svojich životných partnerov . Vypuknutie 2. sv. vojny v r. 1939 zmarilo tieto plány. Viliam narukoval
ako občan USA do armády. S americkou armádou oslobodzuje Čechy. Dokonca, keď prichádza do moravského mesta Zlín, chce odísť za svojou manželkou a dcérou Albínou na Slovensko. Veliteľ mu priepustku nevydá – nemal pri sebe sobášny list. Od zármutku sa vojak rozplakal. Rodina je opäť spolu r. 1946 – v USA.
Dcéra Albína mala vtedy 10 rokov. Životné cesty má tiež veľmi zaujímavé. Jej manželom bude Jozef Senko, ktorý má taktiež korene na východnom Slovensku. Jeho meno sa u nás stáva viac známe, keď bol vymenovaný za honorárneho konzula na americkom veľvyslanectve v Bratislave. Podľa rozprávania príbuzných v Slovenskej Vsi, majú manželia Senkovci veľmi vrelý vzťah k Slovensku.
- 1946 odchádza do Ameriky za svojou manželkou. Albínou /sestra Viliama Kolodzeja / i Ján Gondkovič a jeho meno- rovnako ako mnoho ďalších priezvísk už v dedine v dôsledku vysťahovalectva nenájdeme.
Trochu dlhšie sme sa zastavili pri osudoch Hudokovcov, ale i história druhej vetvy Strišovských – Hajdukovcov – je rovnako veľmi zaujímavá. Hajduci majú odvodené meno od funkcie ich predka v lese – hajduch ochraňoval les. Možno práve životné príbehy Hajdukovcov najviac symbolizujú zmeny v našej dedine na rozhraní 19. a 20.storočia – úpadok zemianskych rodov a „pretrpený“ vzostup „bývalých poddaných“.
Ján Strišovský / 1896-1958 / po siedmych rokoch práce v USA kúpil „zbytky“ rodinného sídla významného zemianskeho rodu Mattyasovských.
. Po 1.svetovej vojne nebola vôľa investovať do opravy strechy zemianskej kúrie, ale budovu rozobrali a kamene použili na výstavbu múra nového cintorína. Zachovali iba jeden trakt a ten prešiel kúpou do vlastníctva rodiny Strišovských. Podľa spomienok syna Františka, jeho otec uskutočnil kúpu ešte v čase pobytu v USA. Potvrdzuje to tiež kúpnopredajná zmluva z r.1925. Na zmluve figurujú mená Boldizsar Mattyasovský a Roza Mattyasovská. Keď r.1929 prišiel naspäť do obce, prvú noc vo svojom dome nemal veľmi pokojnú. Celú noc pršalo a cez deravú strechu mu voda kvapkala priamo do spálne. Musela to byť veľmi dlhá noc. Určite sa mu premietal v hlave celý jeho život – možno v spánku, možno v čase bdenia. Sen, či skutočnosť? V detstve ani nesníval o tom, že raz bude spať pod touto strechou. Spolu s ôsmimi súrodencami mal iné starostí. Svet bohatých a chudobných mal nezameniteľné zákony.
. Teraz bolo všetko naopak. Dokonca od tejto chvíle ho mohli prenasledovať panské sny: Je pánom veľkomožným, do zamrežovaných okien jeho kúrie zazerajú nezbedné sedliacke deti a kdesi z pivnice počuť nariekanie neposlušného sluhu. Hranice medzi snom a realitou postupne mizli. Nič nebolo isté a nemožné. Dokonca ani pot na čele po zlom sne nemusel byť skutočný. Mohla to byť dažďová voda ktorá mu kvapkala cez deravú strechu rovno na čelo. Keď ráno vstal, v jednej veci si bol úplne istý: Musí čo najskôr opraviť deravú strechu, aby ho nemátali zlé sny. Poriadne sa nadýchol čerstvého podtatranského vzduchu – veď v pľúcach stále cítil cementový prach z čias obsluhovania cementového mlyna v ďalekej Amerike- a pustil sa do práce.
Absurdity a paradoxy boli sprievodnými znakmi dynamického života Amerikánov. Veľakrát boli smiešne, či skôr „úsmevné cez slzy“. Ján Strišovský ako vlastník „kúrie“ a nový gazda bol pyšný na svoju pivnicu. Mala vynikajúcu klímu, a preto tam uskladňoval zemiaky, dokonca aj iné rodiny využívali výhody veľkej pivnice.
Starí ľudia túto pivnicu v zemianskej kúrii nazývali „bandurňa“, lebo v nej panduri bili neposlušných poddaných. Možno v minulosti predkovia Hajdukov prichádzali do pivnice z
iných dôvodov, ale predovšetkým nedobrovoľne- na dereš. Nie je klíma ako klíma. Čo je dobré pre zemiaky, nemusí byť dobré pre človeka. Premeny zemianskeho sveta niekedy nadobúdali kuriózne podoby.
V atmosfére našej dediny tých čias stále viac bolo cítiť vzrastajúce sebavedomie Amerikánov. Kupovali murované domy, alebo stavali nové. Zanevreli na drevenice. Pripomínali im starú biedu a postavenie v dedine.
Bez otcov a manželov žilo v obci veľa rodín. Rodiny si na jednej strane materiálne pomohli, ale po opätovnom spolužití manželov sa dlhý čas odlúčenia niekedy negatívne podpísal pod manželské vzťahy. Starí ľudia hovoria, že si nevedeli na seba zvyknúť. Bol prípad, keď manžel prišiel domov, ale pre nezhody s manželkou odišiel do USA. Rovnako bol poznačený život detí. Našťastie, v tomto období prevažne zaznamenávame mimoriadnu starostlivosť matiek, ktoré dokázali nahradiť mužov aj vo fyzicky ťažkých prácach.
Ako vyzeral život v rodine Amerikána, vari najvýstižnejšie nám priblížia dramatické osudy rodiny Kolumberovcov /vetva Janyskovcov/. Janyskovci dostali pomenovanie po Jánovi
Kolumberovi /1869-1939 / , ktorý ako jediný v rodine prežil morovú epidémiu. Vychovali ho cudzí ľudia. Určitý čas pobudol v USA, ale pre zdravotné problémy prišiel naspäť domov. Jeho syn Ján /1897-1961/ prvýkrát išiel do USA r.1922. Dcéra Helena Žofajová ako 83 ročná spomína: „Môj otec s mamou sa zobrali s holými rukami, proste nič nemali. V tom čase nebolo možné sa dostať nikde do práce, takže bolo veľké vysťahovalectvo. Môj otec mal v Amerike dve švagriné, ktoré už pred tým odišli. Odišiel za požičané peniaze. Požičali mu švagriné na cestu, poslali ich a on sa odsťahoval. Mne bolo vtedy čosi vyše roka. Keď prišiel do Ameriky mal veľkú výhodu, lebo už ho tam čakali. Nevedel ani slovo po anglicky, no už mal aj kde vojsť, lebo tam mal svojich príbuzných. Mal pripravenú aj prácu v cementárni. Tak to trvalo až do 9. roku môjho života, keď sa vrátil znovu a ja som ho prvý krát videla. Bolo to veľké prekvapenie pre mňa. Medzi tým sme mu písavali, aj ja, nielen moja mama, lebo som sa naučila od 6. roku svojho života. Písavala som mu ako neznámemu človekovi. Prišiel na jeden rok domov. Už sme mali aj vlastný dom, tu kúpený. To znamená, že zarábal tam za tie roky a my sme sa odsťahovali od babky a bývali sami s mamou. Tiež sme nesedeli len so založenými rukami. Mama chovala dve kravy a pomáhali sme si ako to len šlo. Bol jeden rok doma, ale za ten čas nič nekupoval, ako koňa, alebo niečo väčšie. Bolo to pre nás po tom jednom roku, keď sa zberal do Ameriky strašne ťažké. Môj otec už týždeň pred odchodom bol chorý. Nechcel jesť, možnože ani tam nechcel ísť. On mal tak ako keby jednoročnú dovolenku. Pozbieral sa a išiel. Nám s mamou nebolo vtedy najlepšie, kým sme si zase zvykli, že odišiel. Keď prišiel do Ameriky bola veľká, veľká zmena. Dostal sa znovu do tej svojej roboty, kde pracoval, tam sa aj vrátil. Ale neviem ako to správne nazvať, ale vtedy sa v Amerike stratila práca, to je podobné ako teraz u nás. Začal robiť síce znovu na tom svojom mieste, ale len štyri hodiny denne a býval u tej svojej švagrinej. Písal mame, že on tam nemôže byť, lebo robí len štyri hodiny. Mama mu chytro odpovedala a pýtala sa, čo robí potom po tých 4 hodinách. Odpoveď bola, že opatruje deti švagrinej. Tak to takto nemôže byť. Potom už nebol dlho, ale aj tak doniesol zarobené peniaze. Keď prišiel, začali znovu. Už boli role nakúpené. Pamätám sa ešte, že keď sa vrátil bola ešte zmena dolárov a priniesol 15 tisíc dolárov, boli to veľké peniaze. Kúpil sa kôň, voz a začali na tých svojich roliach robiť , na ktoré zarobil v Amerike. Bola to veľká potecha pre túto rodinu, lebo živobytie bolo zabezpečené. Keď sa otec v r. 1932 vrátil z Ameriky, dobre nám to padlo ale bolo to aj ťažké spolu sa zohrať dohromady. Bolo to možné vďaka pokojnejšej povahe otca. Mama bola iná, zvykla si byť generálom rodiny. Myslím, že sa vzájomne dopĺňali.
/ Prepis zvukovej nahrávky- archív rodiny Žofajovej/
Z rozprávania H. Žofajovej je možné vydedukovať, že opätovné odchody do USA boli veľmi deprimujúce a rozhodnutia veľmi ťažké. Je priam neuveriteľné, koľko ciest naši predkovia absolvovali do Ameriky. Boli prípady, keď mali za sebou 4-5 pobytov. Podľa spomienok potomkov Štefana Kiša /1861 -1953/, ich starý otec bol v USA päťkrát.
Dlhé pobyty v Amerike a návraty boli s veľkou pravdepodobnosťou najzložitejšou a najtvrdšou životnou cestou, ktorý si zvolili Amerikáni. Niektoré manželské dvojice to riešili jednoduchšie – žili spolu v USA. Zvyčajne najprv odišiel živiteľ rodiny a neskôr, ak už zarobil, „stiahol“ celú rodinu k sebe. Prípadne si našli životného partnera priamo v Amerike.
Pre komplexné vytvorenie obrazu o vysťahovalectve v Slovenskej Vsi je potrebné oveľa podrobnejšie zmapovať život a osudy Slovenčanov, ktorí si vybrali Ameriku za druhý domov. O to skôr, že väčšina Slovenčanov hľadajúcich prácu za „Veľkou mlákou“ nakoniec ostáva žiť v Amerike – približne jedna štvrtina obyvateľov navždy opustí svoju obec. Ich osudy boli rovnako dramatické, najmä v období Veľkej hospodárskej krízy a 2. svetovej vojny.
V rámci našej kapitoly o histórii Slovenskej Vsi – vzhľadom na šírku problému – nemôžeme zachytiť všetky aspekty vysťahovalectva v našej obci, ani zaznamenať životný príbeh každého Amerikána zo Slovenskej Vsi. V tomto smere môžu v budúcnosti významný počin urobiť najmä potomkovia Amerikánov. Bez ich pomoci sa pre ďalšie generácie do nenávratna prepadnú posledné stopy, ktoré ešte zostali po našich odvážnych predkoch. Sme pokračovatelia rodu a „naši“ vysťahovalci priam nadľudsky posunuli naše hranice možného, či skôr nemožného v túžbe po dôstojnom živote. Skrz našich predkov, ba ešte presnejšie cez prizmu ich osudov môžeme viac poodkryť tajomstvo života, prinajmenej korigovať naše smerovanie na ceste životom. Ich život je zakódovaným odkazom pre nás .všetkých.
Vráťme sa na záver k životným príbehom Amerikánov, ktorí zostali žiť v Slovenskej Vsi. Osud im väčšinou nedožičil spokojne si vychutnať plody svojej práce – už len vzhľadom na svetové vojny a spoločenské zmeny, ktoré nasledovali za nimi v rýchlom slede. V roku 1939 vypukla 2. sv. vojna. Niektorí prežívajú strach o svoje deti, ktoré ako vojaci Slovenskej republiky, či účastníci SNP priamo čelili smrti na bojiskách /syn Márie Brežinovej, Andrej, zomiera v apríli r.1945 v nemeckom zajateckom tábore pri nálete spojencov., 17 ročný syn František jej zomiera už r. 1943 na týfus /. Po vojne z piatich sirôt po …………Palicovi /ktorý tragicky zomrel v USA/ zostanú nažive iba tri dievčatá. Jeden z dvojčiat, Andrej, zomiera počas prác v Nemecku /zápal pľúc/, Jozef nestihne pri leteckom útoku utiecť do úkrytu /pri Stropkove/.
Vari najviac bola šťastena naklonená Michalovi Slivinskému /1901-2005/. Už ako 101 ročný spomína: „Keď vypukla 1.sv.vojna, bol som príliš mladý, aby ma zobrali na front.
Keď vypukla 2.sv.vojna, bol som už starý, aby ma zobrali k vojsku“. Prežil Rakúsko-Uhorsko, ČSR aj ČSSR, dožil sa nežnej revolúcie r.1989. V rokoch dospelosti uskutočnil cestu do Kanady. Možno pre svoju pokojnú povahu a celoživotnú záľubu, včelárstvo, dožil sa takmer 104 rokov. Do konca života prekvapoval dobrou pamäťou. Ešte ako 101 ročný pamätal mnohé anglické slová. Vedel zaspievať veľa pesničiek z čias mladosti.
Po r. 1948 sa mladší Amerikáni dožili aj založenia JRD. Na sklonku života neboli pripravení na takúto zmenu vo vlastníckych vzťahoch. Role, lúky, kúsky lesa, ktoré kúpili za ťažko zarobené peniaze v Amerike, boli zrazu „ spoločným“ majetkom. Neboli to darované, ani zdedené majetky, ale hodnoty, ktoré získali za cenu dlhodobého strádania a hlavne dlhoročného opustenia svojich rodín. Boli to však ľudia práce. Niektorí v staršom veku ešte posledné roky pred dôchodkom odpracovali v družstve. Pracovali poctivo. Inak nevedeli. Na dôchodku im nepriznali odpracované roky na vlastnom gazdovstve a ani z Ameriky nedostávali dôchodok. Takto r. 1963 mal Peter Marhevka dôchodok 240 Kčs, čo bolo veľmi málo. Je šokujúce, že v staršom veku sa veľmi nesťažoval na život. Pritom bol ten Amerikán, ktorý zo všetkých najviac nakúpil polia za americké doláre.
Dlho odmietal vstúpiť do družstva, ale myšlienku družstevníctva úplne nezavrhol. Dokonca neskôr vyjadril nečakané konštatovanie: Družstvo malo prísť pred Amerikou a 1.svetovou vojnou – „Keby sme boli mladší, tak by sme si privyrobili“ /spolu s manželkou/. Asi vedel čo hovorí. Musel toho veľa prežiť keď misky na váhach života začali meniť smer. Jeho brat Ján zostal v USA. On neodolal volaniu domova, tak ako jeho otec Jozef Marhevka.
Podľa spomienok potomkov Petra Kolumbera / Ľandošana/, rovnako ich starí rodičia postupne zmenili názor na družstvo. „Cymu mi tak cuduvali, ked teroz zijimi lepsej i pokojnejsej. „Prečo sme konali bezhlavo, zaujato, keď teraz žijeme lepšie i pokojnejšie“- pýtali sa starí rodičia navzájom.
V podvedomí niektorých Amerikánov pocit nepochopenia však zostal do konca života. Polia dávali zmysel dlhoročnej odluke od rodiny v Amerike. Život ich zaskočil a už nemali síl začínať odznova. Možno najvýstižnejšie stav ich duše vystihujú slová, ktoré vpísal na voľnú stranu náboženskej knihy Ján Kolumber /Janysek/
„Márnosť nad márnosť som 61 ročný a žil som pre moju ženu a deti, nič som dobre nezrobil, preto moje deti nenadávajte na mňa , že som Vám nič nenechal. Tak odpustite mi, bo som zhrbený od práce za nič, tak odpustite mi aj vy moje vnúčatá, babke a džadovi. Bože odpusť mi, lebo neviem čo som zrobil“.
S odstupom času ešte viac vyniká jeho pokora pred životom a láska k rodine. Isté je, že Amerikáni nežili nadarmo. Dokázali sa vymaniť z ponižujúcej chudoby, zabezpečili dôstojný život rodine, deťom – to bol ich hlavný cieľ. Odpovedali na výzvu doby a oni neváhali vziať osud do vlastných rúk. Samozrejme, robili chyby, často zašli do slepej uličky, ale ich ľudský rozmer presahuje hranice života, ktorý prežili v ďalekej Amerike, či v Slovenskej Vsi.
Kiežby naši potomkovia mohli načerpať toľko energie z nášho života, ako my môžeme načerpať zo života Amerikánov zo Slovenskej Vsi.
V tejto kapitole patrí poďakovanie všetkým „starým Slovenčanom“ a rodinám, ktoré svojimi spomienkami a dokumentmi prispeli k obohateniu historickej pamäte našej obce.
Osobitné poďakovanie patrí rodine Trembovej, Žofajovej, Michalovi Galgonovi, Eduardovi Bombarovi, Ladislavovi Tarnóczymu a Emilovi Dindovi.
Vysvetlivky: 1 Výraz na označenie ľudí, ktorí išli za prácou do Ameriky