ZÁPISKY EDUARDA BOMBARU Z CESTY PO TALIANSKU
(a spomienky na generáciu „Sloviancanov“ narodených na začiatku 20. stor.)
Starí „Sloviancani“ vedeli na „pošadkách“ veľmi pútavo vyrozprávať príbehy Slovenskovešťanov – najmä v časoch vysťahovalectva, keď mnohí naši predkovia neboli ďalej ako na trhu v Kežmarku, a tak poslucháči dychtivo počúvali rozprávanie o živote najmä v Amerike.
Zápisky E. Bombaru hovoria o inej etape života našich predkov – keď sme žili v socializme. V tom čase sa bežne nechodilo na Západ, a tak máme príležitosť zoznámiť sa so zážitkami „Sloviancanov“, ktorí sa prvýkrát dostali na Západ. V jednom sa však zhodujú: Aj ujko Bombara bol zdatný rozprávač príbehov „Sloviancanov“ v cudzom svete, pričom mu tiež nechýba zmysel pre humor, sebairónia a túžba porozumieť svetu do ktorého vstúpil spolu s dvoma ďalšími „Sloviancanami“.
Za uchovanie tohto vzácneho dokumentu môžeme poďakovať Jánovi Štefaňákovi, ktorý zápisky objavil v pozostalosti svojho svokra. Touto cestou mu ďakujem.
Ako historikovi mi hneď došlo – keď som si prečítal text – že tento dokument treba zachovať pre budúce generácie: o 100 rokov bude mať mimoriadnu hodnotu.
Objavu zápiskov ujka Bombaru som sa potešil ešte z jedného dôvodu. Všetkých troch cestovateľov som osobne poznal. O Eduardovi Bombarovi ( 1922 – 2016) som už napísal príspevok „Spomienky na ujka Bombaru“, ktorý je uložený v rubrike HISTÓRIA.
Najdlhšie som poznal Michala Trembu (1930 – 1993). Býval v susedstve a bol otcom môjho priateľa Ľuba. Michal Tremba bol iný, výrazne sa odlišoval od môjho otca a otcov mojich priateľov, ale aj iných detí. Napr. životným štýlom. Nebolo vtedy zvykom – okrem iného – aby rodičia chodili s deťmi na lyžovačku (Ždiar) alebo kúpalisko (V. Ružbachy). Ba ešte aby zobrali na výlet deti od susedov. On do svojej Oktávie „nenaložil“ iba svojich dvoch synov, ale aj mňa, Jana Laufa a Ondreja Pisarčíka. My sme prázdniny trávili doma, ale náš kamarát išiel s rodičmi na dovolenku do Bulharska (Raz sme to zneužili a s mojimi kamarátmi sme sa išli „napásť“ do ich záhrady. Tam potom prišla druhá banda s rovnakým zámerom. Pamätám sa, že som ich vtedy upozornil, aby boli opatrní a nepolámali konáre.) Záhrada rodiny Trembovcov má osobitné miesto v spomienkach na moje detstvo. Toľko ovocných stromov nikto nemal v dedine. Ujo Tremba bol vášnivý ovocinár. Záhrada Trembovcov (kde vo včelíne často podriemkával dedo môjho priateľa Ľuba, ktorý sa potom dožil takmer 104 r.) mi učarovala a už vtedy som sníval, že raz aj ja budem mať takú záhradu. (Rozumej záhradu, kde sa každý môj hosť môže „nasýtiť“ a ešte sa zvýši pre ďalších: aj zlodejov – nezbedníkov, akí sme boli i my.) Ten detský sen mám takmer už splnený.
Michal Tremba – aj keď pochádzal z Vojňan – zanechal za sebou tak výraznú stopu v obci, že raz napíšem jeho životný príbeh. O to skôr, že bol predsedom MNV pred r. 1989. Po r. 1989 mal ešte smelé plány, ale choroba bola neúprosná.
A ešte existuje jeden dôvod, prečo by som nemal zabudnúť na suseda z Vojňan. Takpovediac som dlžník. V r. 1962 – 63 nahrával rozhovory so starými občanmi obce. Som mu vďačný, že nahral rozhovor i s mojou babkou, Máriou Brežinovou (1885 – 1969). Babka v rozhovore rozpráva o svojom živote a živote svojich rodičov. Keď niekedy počúvam nahrávku s mojou starou mamou, pri srdci je mi akosi teplejšie, akoby som sa preniesol v čase.
Najkratšie som sa poznal s Rudom (Františkom) Gallikom (1932 – 2016). Prvýkrát sme sa rozprávali až vtedy, keď som začal bývať v Agroturistickej zóne Vygoda a on chodil okolo našej drevenice ku svojim včelám. Veľmi skoro sme sa zblížili. Mal vynikajúcu pamäť, a tak svojím rozprávaním o živote v dedine ma veľmi upútal. Keď sme sa stretli, nie raz som sa k nemu pripojil na jeho ceste ku včelínom. Keď sa rozhodol odísť do domu dôchodcov, prišiel sa so mnou rozlúčiť. Nenašiel ma však doma. Zanechal mi však vizitku – fľašu medu pri dverách. Viem, že mi chcel vyjadriť i vďaku za to, že raz v jeden horúci letný deň som ho odviezol autom až ku včelám. Dobre mu to padlo.
Žiaľ, v dome dôchodcov si dlho nepožil. Ja som mal šťastie, že som sa s ujkom Gallikom zoznámil v čase, keď hodnotil svoj život a dokázal otvorene hovoriť, čo v živote urobil dobré a čo zlé. Je to pre mňa zaujímavá skúsenosť. Pomaly sa blížim k veku, keď i ja sa budem musieť úprimnejšie pýtať seba samého, čo som v živote urobil dobré a čo zlé.
Zápisky ujka Bombaru z cesty po Taliansku sme uverejnili v rubrike HISTÓRIA. Možno čitatelia – ktorí poznali „dobrodruhov“ – budú osobitne zvedaví, ako traja temperamentní (výbušní) ľudia sa správali k sebe, keď museli spolu cestovať v jednom aute a spať v jednom stane. Mimochodom, ujko Bombara mal talianske korene. Prajem Vám príjemné čítanie.
Jozef Smrek