DOKÁŽEME STRATEGICKY MYSLIEŤ I V NAŠEJ DEDINE?

I.ČASŤ

Dnes už  vieme, že koronakríza viditeľne obnažila strategickú slabinu Slovenska – potravinovú sebestačnosť. Veď ak by došlo vo svete k zastaveniu obchodu s potravinami či dlhšiemu uzavretiu hraníc, čo budeme jesť? Isté je tiež to, že vláda musí prijať strategické opatrenia, ak nechceme byť závislí na cudzích potravinách.

    A čo  naša dedina? Nemali by sme na úrovni obce tiež hľadať stimuly, ktoré by motivovali ľudí vzdať sa neprimeranej  závislosti od supermarketov?  Veď ľudí žijúcich na vidieku veľmi nectí, keď kupujú jablká (najmenej 24x chemicky ošetrené) z Talianska či mrkvu z Holandska. Zmena nášho doterajšieho dedinského (či už skôr mestkého) životného štýlu by bola o to náročnejšia, že pozitívne výsledky nášho snaženia sa môžu viditeľne prejaviť až o niekoľko rokov. Ak by sme predsa len v Slovenskej Vsi dokázali zvýšiť produkciu ovocia a zeleniny, ba i v drobnochove zaznamenali vzostup, tak  by sme mohli s hrdosťou  prehlásiť, že naša dedina dosiahla strategický úspech.

 V takomto prípade by sme dokonca mohli premýšľať o organizovaní jesenných jarmokov v našej dedine. Ten by sa mohol stať festivalom (dožinkami) oslavy roľníckeho života v našej dedine. A nielen to. Predovšetkým by sa vytvoril priestor pre tých občanov, ktorí by svoju nadprodukciu chceli predať, resp. vymeniť za iný tovar.

Myslím, že veľkým bonusom pre obec by bolo tiež to, keby po skončení jarmoku sa ujal zvyk nepredané (nevymené) „nadprodukty“ darovať samospráve. Obecný úrad by potom „tovar“ prerozdelil medzi starších občanov, sociálne slabším rodinám, prípadne škole.

     Či niekoho v dedine napadlo  pozrieť sa cez prizmu koronakrízy na budúcnosť našej dediny, to neviem. Ja iba hovorím, že vznikla príležitosť, aby sme dali hlavy dokopy a spoločne premýšľali o tom, ako by sme v našej dedine rozvíjali pozitívny vzťah k pôde a upevnili vidiecky charakter našej dediny.

Samozrejme, nikto nemá patent na rozum. Teraz bude veľa závisieť od toho, či samospráva prejaví strategickú predvídavosť a osloví občanov a organizácie v obci (cirkev, urbárske spoločnosti, školu, občianske združenia, roľnícke družstvo) a požiada ich o spoluprácu pri vypracovaní dokumentu, v ktorom by boli rozpracované opatrenia a stimuly pre rozvoj ovocinárstva, pestovanie zeleniny a drobnochovu v našej dedine.

   Naše občianske združenie Vygoda napr. už vie aj ponúknuť obci konkrétne skúsenosti, najmä v pestovaní  ovocných stromov a kríkov v Agroturistickej zóne Vygoda.  V pestovaní rakytníka dokonca už môžeme ponúkať sadenice a plody (viď nasledujúci príspevok – Skúsenosti z budovania Agroturistickej zóny Vygoda).

V tomto kontexte treba tiež spomenúť náš návrh strategického dokumentu zameraného na rozvoj agroturizmu v obci (uverejnený je na našom webe v rubrike AGROTURIZMUS) – ktorý sme pred 5 rokmi odovzdali samospráve. Ukazuje sa, že dnes je ešte aktuálnejší než v dobe jeho vzniku. Žiaľ, naďalej leží na neznámom mieste v kancelárii starostu.

    Nezáujem o zachovanie vidieckeho charakteru dediny nie je špecialitou iba Slovenskej Vsi. Vidiecky človek dnes nie je ani ryba, ani rak. Žije v dedine, ale jeho život sa nelíši od ľudí v meste. Česť výnimkám. Strategický problém Slovenskej Vsi spočíva v tom, že samospráva odmieta dať jasnú odpoveď  na jednu z najdôležitejších otázok slovenského vidieka: Chceme rozvíjať vidiecky ráz dediny alebo chceme samospádom splynúť s mestom a jeho životným štýlom. Ak občanom Slovenskej Vsi je bližšia dedina ako mesto, potom sa treba chytiť roboty, kým nie je neskoro. Nič nám nepadne z neba zadarmo.

   Popravde povedané, je to ale výzva predovšetkým pre mladú generáciu. Oni sa musia rozhodnúť, v akej dedine chcú žiť. Ja im môžem len pripomenúť, že v našej dedine už máme skúsenosť, keď mladý človek naštartoval pozitívne zmeny  v živote našej dediny. Bol ním učiteľ Vladimír Antol (v knihe o Slovenskej Vsi sa o ňom píše, že zachránil židovskú rodinu v evanjelickej škole. Vtedy mal 35 rokov).

V obci už málokto vie, že to bol práve on, ktorý otváral oči roľníkom v našej dedine.  Dnes by sme povedali, že mal strategické myslenie a predvídavosť. Keď prišiel do našej dediny, tak mu neunikla neefektívnosť práce roľníka v našej obci. Preto s podporou  vedenia obce  inicioval stretnutie roľníkov a oboznámil ich s novými  formami gazdovania. S podporou obce dokonca založil  pre roľníkov Hospodársku ľudovú školu. Kvôli tomu absolvoval (popri zamestnaní) dlhodobý kurz na Vyššej špeciálnej škole pre poľné pestovanie rastlín v Košiciach (1935/1936). Roľníkov vzdelával a spolu s mladými gazdami sa pustili do zavádzania novôt v obci. S jeho menom je taktiež spojený rozvoj ovocinárstva v Slovenskej Vsi. (O jeho priekopníckej práci písal i Michal Galgon. Príspevok „Náš pán učiteľ Antol“ bol uverejnený na našom webe 18.3.2018.)

Učiteľ Vladimír Antol svojou víziou rozvoja poľnohospodárstva  predbehol plynutie času v našej dedine. Najmä starší Slovenskovešťania nechápali, prečo by mali zmeniť svoj život. Vtedy učiteľ Antol  hovoril, že musí prísť nová generácia Slovenskovešťanov, aby sa presadili prepotrebné „novoty“ v našej dedine.

Či jeho slová sú platné v našej dedine i na začiatku 21. storočia, tak na túto otázku si musí odpovedať každý občan sám (samozrejme s vedomím, že vždy sa nájdu mladí ľudia so stareckou skepsou a ľahostajnosťou k smerovaniu obce).

   V každom prípade by sme mali ale vedieť, že hlásiť sa ku vidieckemu charakteru našej dediny a neurobiť v dobe globalizácie systémové opatrenia  pre jeho rozvoj, nemôžme považovať za zodpovedné a strategicky predvídavé. Našťastie, na Slovensku sú už mnohé obce, ktoré sa sebavedomo hlásia k svojim roľníckym koreňom.

Ak sú moje závery správne, potom môžeme – okrem iného – očakávať, že aj  samospráva v Slovenskej Vsi prehodnotí svoju stratégiu k rozvoju obce, teda i svoj postoj k Agroturistickej zóne Vygoda. Otázka len znie, v ktorom volebnom období k tomu dôjde a kedy si samospráva uvedomí regionálnu unikátnosť projektu Agroturistickej zóny Vygoda a jej miesto v rozvoji vidieckeho charakteru našej dediny.

Ide o to, že v projekte – v rámci územného plánu – sa prvýkrát v histórii našej obce cielene vytvára priestor (územie) pre tých občanov, ktorí sa chcú venovať poľnohospodárskym aktivitám (a nemusia sa báť, že sused s mestskými maniermi im bude komplikovať život).

A to je jednoznačne systémové opatrenie na podporu a ochranu tých občanov, ktorí sa rozhodnú zapojiť do rozvoja ovocinárstva, drobnochovu a pestovania zeleniny. Je to takpovediac projekt alternatívnej výstavby a bývania na vidieku. A špecifikom je ešte to, že nie je developerským projektom, ale iniciatívou malej skupinky občanov združených v OZ Vygoda.

    Tak či onak, zatiaľ v našej obci platí – ako nám starosta 10. 10. 2019 písomne oznámil, že „Agroturistická zóna Vygoda nie je zaradená medzi rozvojové projekty obce“. Či jeho strategické rozhodnutie (lebo to je strategické rozhodnutie – podčiarkol J. S.)  bolo „štátnické“ (!) a odborne na úrovni, to objektívne posúdia až budúce generácie Slovenskovešťanov. Veď ako vieme, výsledky a správnosť strategických rozhodnutí sa ukáže až s odstupom času.

                                                                                                                                    Jozef Smrek

POZNÁMKA: V septembri uverejníme príspevok, v ktorom budeme hľadať možnosti spolupráce občanov a organizácií

                      v rozvoji ovocinárstva a pestovania zeleniny v Slovenskej Vsi.

SKÚSENOSTI Z BUDOVANIA AGROTURISTICKEJ ZÓNY VYGODA

 (z pohľadu rozvoja ovocinárstva, drobnochovu, pestovania zeleniny a ochrany prírody)

   Ako vieme, projektom Agrozóny  Vygoda sa vychádza v ústrety predovšetkým tým stavebníkom, ktorí majú pozitívny vzťah k pôde a prírode.  Veď slovo „agrozóna“  v názve projektu upozorňuje  stavebníkov, že to nie je klasická „chatová“ zóna.  Pre obyvateľov agrozóny je to poriadna výzva – riešené územie sa nachádza v nadmorskej výške okolo 730 m a pôda má veľmi nízku bonitu (hlina). Kedže naša rodina má v tomto smere najväčšie skúsenosti, chcem sa podeliť s čitateľmi o naše poznatky, ktoré sme doteraz získali. O to skôr, že bez váhania môžeme projekt považovať za experiment vo vidieckom prostredí. Hlavnými účastníkmi experimentu sú predovšetkým vlastníci pôdy v riešenom území a samospráva.

   Tým, že sa hlásime k ekologickému prístupu v poľnohospodárstve, najbližie máme k permakultúre. To znamená, že napr. vôbec nepoužívame chémiu. Strategicky sa prednostne orientujeme na tie odrody ovocia, ktoré sú odolné voči škodcom a nevyžadujú si  kvalitnú pôdu.

   V 1. etape sme sa sústredili predovšetkým na pestovanie rakytníka. Dnes máme v našej záhrade 25 rodiacich stromov. Pre zaujímavosť, ďalší  vlastníci pozemkov majú spolu asi 20 stromov rakytníka. Úroda je taká veľká, že ju môžeme rozdávať. Veľmi slušnú úrodu dáva arónia. Pravda, nerastie tak rýchlo ako v kvalitných pôdach. Celkove môžeme povedať, že sa veľmi dobre darí   drobnému ovociu, najmä ríbezliam, joste, malinám, černiciam. Veľmi dobre sa darí drienke a lieske, i keď sme zatiaľ mali len prvé plody. Posledné 2 roky experimentujeme s muchovníkom. Zdá sa, že sa mu bude dariť ako v Kanade. Máme tiež 2 kríky kustovnice čínskej, ale tie len zakvitnú, plody zatiaľ nemali.

    Oveľa väčšie nároky na pestovanie kladú jablone, hrušky, čerešne, slivky. Prvé kolo v ich pestovaní sme prehrali s hryzcami. Stromom sme sa tešili až do chvíle, kým sme nezistili, že im hryzce odstránili korene. Teraz, keď sadíme stromy, tak okolo koreňov  kladieme pletivo. Samozrejme, musíme kopať hlboké a široké jamy, aby sme stromom poskytli výživnejšiu pôdu.

    Tým, že sa otepľuje, lákalo ma sadiť stromy, ktoré sa pestujú južnejšie. Pred rokom sme mali prvé orechy. Uvidíme, či nám raz donesú úrodu marhule. V tomto roku sme sa pustili do štiepenia starých odrôd. Keď uspejeme, tak budeme mať jablká, ktoré v supermarkete nekúpite. Vo výhľade mám i starú jabloň, ktorá rastie pri Borodačke. Profesor Hričovský by z nás mal určite radosť.

   Málo ľudí v obci vie, že prvý ovocný sad na Vygode založila židovská rodina Singerovcov.  Keď sad spustol, tak niektoré stromky si presadili do svojich záhrad občania obce. Ja si ovocným sadom plním svoj detský sen. Od detstva  som túžil mať taký ovocný sad ako susedia Trembovci. V ich záhrade bolo ovocia toľko, že bolo dosť aj pre susedov. Ja sa tiež teším, keď môžem ponúknuť ovocím blízku rodinu, priateľov a hostí.

  Keď pracujem na našom zeleninovom políčku, veľakrát si spomeniem na moju mamu. Ako deti sme len vstávali z postele a mama sa už  vracala zo záhrady, lebo ráno sa najlepšie pleje zelenina. Veľa som sa od nej naučil, a tak som sa tešil, že i moja rodina bude mať zeleninu z vlastnej záhrady. Neodradila ma ani neúrodná zem na Magure. Ale čo je neúrodná pôda, keď sa pozrieme inde? V severnom Nórsku som napr. videl obrobené políčka, ktoré by možno našinca ani nenapadlo obrábať.

   Kľúčom k pestovaniu zeleniny v Agrozóne Vygoda je permanentné skvalitňovanie pôdy. Pre nedostatok kvalitnej pôdy, zemiaky radšej pestujeme v slame. Takto sme nezávislejší vo vzťahu ku kvalite pôdy. Zeleninu pestujeme aj na vyvýšených záhonoch. Veľmi dobre úrody sme dosiahli v pestovaní mrkvy, petržlenu, cibule, cesnaku, cukety a pod. Raz som pri vchode do bytovky (kde bývam) kladol cukety s tabuľkou, že kto chce, môže si zobrať.

   Rovnako sa  venujeme pestovaniu rôznych bylín, ktorým sa u nás tiež veľmi darí. Časť záhrady sme vyčlenili na pestovanie  lúčnych kvetov a slnečnice.  Je radosť pozerať, ako slnečnice lákajú vtáčikov do záhrady.

   Ak by som mal zhrnúť skúsenosti z pestovania zeleniny v Agrozóne Vygoda, tak by sme mohli povedať, že je to drina. Lenže o tom vždy bola práca roľníka. Myslím si, že keď sa nám podarí viac skvalitniť pôdu, tak „driny“ bude menej. Dopestovaná zelenina nám dáva zabudnúť na „drinu“ a prevláda pocit dobre vykonanej práce.

   Veľmi si vážim ľudí, ktorí sa venujú drobnochovu. Tak ako pri pestovaní zeleniny a ovocia, musí tu byť prítomná radosť z práce. Inak je to trápenie. Z čias detstva mi zostalo veľa spomienok na „Sloviancanov“, ktorí mali dušu roľníka. I moja mama k ním patrila. Keď už mala 80 rokov, tak mi raz  povedala: „Ja som ťažko robila v družstve, ale ja som rada robila“.  Pod jej vedením sme doma chovali hydinu, kravu, ošípané, ba i ovce.

   Mňa najviac fascinoval chov oviec. Keď sa mi v dôchodku naskytla možnosť ísť  pracovať za polárny kruh do Nórska na ovčiu a koziu farmu, tak som neváhal. Veľa skúsenosti z roľníckeho života  v Nórsku som získal oveľa skôr na farme, ktorú vlastnil majster Európy v skokoch na koňoch – pán Gulikson. Nečudo, že v Agrozóne Vygoda som sa s radosťou pustil do chovu oviec. Prišlo však obdobie v živote mojej rodiny, keď som už nemohol tráviť toľko času na Vygode ako predtým. Ovce sme preto predali. Verím však, že sa ešte k chovu domácich zvierat vrátim. O to viac sa teším, že v Agrozóne Vygoda chová škótsky náhorný dobytok rodina Farkašova a rodina Kučerových  ovce. Je pravda, že rodina Kučerových má vlastný projekt, ale fungujeme na rovnakých princípoch. Všetci sme zároveň členovia OZ Vygoda. Je veľa dôvodov, aby sme sa tešili, že v Slovenskej Vsi sú i ďalší ľudia, ktorí majú vzťah ku chovu domácich zvierat. Nemožno ale nevidieť, že niektorí občania nemajú vytvorené dobre podmienky na chov, a tak zbytočne medzi susedmi vzniká nevraživosť.

   Nie je veľa projektov v územnom plánovaní na Slovensku, kde sa najprv sadili stromy, a potom stavali domy. V Slovenskej Vsi sme ale určite prví. Úprimne povedané, ochrana prírody, ochrana životného prostredia je pre mňa tak dôležitá, že keby to mala byť iba formálna časť projektu, tak by som sa nepustil do projektu znovuosídlenia územia pri potoku Barnahógy.

Na to, čo sme dosiahli v ochrane prírody od r. 2006 som mimoriadne hrdý. V tomto roku sa osobitne ukázalo, aký pozitívny vplyv na rozšírenie biodiverzity ma napr. náš živý plot, kde prevláda hloch, šípky, trnka, kalina a baza. Keď k nám prišla rodina zo Starej Ľubovne po rakytníky, tak ich dcéra objavila v našom živom plote myšovku horskú. Ani ja, ani oni nevedeli,  aká je vzácna (najprv sme si mysleli, že je to „čudná“ myška s čiernym pásikom na chrbte). Až na internete sme ju identifikovali. Jej spoločenská hodnota je 920 Eur.

                           Myšovka horská

    Tým, že sadíme dreviny, plníme jeden z cieľov projektu – vrátiť do riešeného územia stromy a kríky. Už i preto, lebo lúky bez porastov sú veľmi chudobné na biodiverzitu a v čase klimatických zmien si ešte viac uvedomujeme úlohu drevín v boji proti suchu a povodniam. Môžem povedať, že každým rokom pozorujeme  rastúci záujem vtákov o naše stromy. Napr. k  nám začali prilietávať sojky. Sú nádherné. Minulý mesiac sme v záhrade objavili Dudka chochlatého. V našom chotári som ho videl prvýkrát v živote.

   Možno nie je veľa občanov v Slovenskej Vsi, ktorí cielene pomáhajú žabám. My máme jazierko, kde každoročne zabezpečujeme vodu, aby žubrienky (pulce) nezahynuli. Vravíme si, že keď Slovenskovešťanov prezývajú „žabiori“, tak sa patrí žabkám pomôcť. Možno i preto nemáme veľký problém so slimákmi, lebo ropuchy si na nich radi pochutnajú.

V tomto roku  jazierko prechádza veľkou opravou. Žabie jazierko bude darčekom pre moju vnučku, ktorá dovŕši 18 rokov.  Som rád, že ma vrelý vzťah k prírode a že bude pokračovať v naplňaní  myšlienky hľadania harmónie človeka s prírodou v Agroturistickej zóne Vygoda.

   Mne je veľmi ľúto, že mnohí vlastníci pozemkov v riešenom území – ak sa považujú za ochrancov prírody – nevyužívajú šancu zapojiť sa do sadenia stromov a kríkov. Pritom zároveň by si zhodnocovali svoj pozemok. Ide najmä o občanov, ktorí vlastnia pozemky v tesnej blízkosti hlavnej cesty. Sadením stromkov môžu vytvoriť  líniu stromov – ktoré okrem iného –  vytvoria protihlukovú bariéru  na svojom pozemku. Takýto živý plot nevyrastie za rok.

   Niekedy si kladiem otázku, prečo si mnoho ľudí neváži pôdu. Určite je viac dôvodov. Podľa môjho názoru, jedným z nich je to, že sme pozemky zdedili. Tvrdšie povedané, dostali sme sa k pôde ako slepá kura k zrnu. Naši predkovia – na rozdiel od nás – museli tvrdo pracovať, aby mali peniaze na ich kúpu. My nechceme ani investovať, ani pracovať na zhodnocovaní pozemkov, ktoré sme zdedili (česť výnimkám).
Pamätám sa, ako  som  na schôdzi spoločenstva Ľandy navrhoval, aby sme zisk, ktorí sme mali z predaja dreva po kalamite investovali naspäť do rozvoja nášho spoločného majetku. Pritomných som upozornil, že sme ešte nič neinvestovali, ani poriadne nepracovali a už si chceme deliť peniaze. Z prítomných nebolo veľa, ktorí pochopili moje slova. Preto som si vtedy veľmi vážil, keď to ocenil tiež ujo Alojz Strišovský (Hudok). On rozumie pôde ako málokto.

Jednoducho je ťažko vysvetľovať občanom, ktorí  sa dostali k pozemkom „ako slepá kura ku zrnu – a nechcú na sebe pracovať – ako by mohli prispieť k zveľaďovaniu riešeného územia.

    Minulý mesiac prišiel ku mne mladý vlastník pozemku (hanbím sa za neho uviesť meno) a požiadal ma, aby som na jeho stromoch neodpíľoval vrchnú časť kmeňa. Len pre úplnosť dodám, že stromy na jeho pozemkoch som zasadil ja. Bolo to v čase, keď som družstvu prenajal pozemok na inom mieste a pán Zoričák mi vyčlenil pozemok na mieste, kde je plánovaný lesopark. (Kto vtedy vedel, že po komasácii sa mi majiteľ pozemku ani nepoďakuje?) Aby sme sa dostali k meritu veci,  tak som ho požiadal, aby mi ukázal tie stromy. Tam zistil, že tie 2 stromy nerastú na jeho pozemku, ale na pozemku suseda. O ospravdlnení nepadlo ani slovo. Povzniesol som sa nad tým, a tak som mu vysvetlil, prečo je dôležité formovať stromy v blízkosti obydlia a elektrických drôtov. Keby to pochopil, tak by vedel, že je dobre, keď som skrátil vrchol smrekovcov, lebo keby vyrástli, tak v čase víchric by nerád videl pri svojom dome statné stromy. Hovorí sa tomu spoločná zodpovednosť za bezpečnosť obyvateľov Agrozóny Vygoda.

   Podobných skúseností mám viac. Paradoxne existuje riešenie, ale samospráva ignoruje môj návrh. Stačilo by, aby vznikla komisia (jej členom by bol poslanec, člen OZ Vygoda a občan so stavebným vzdelaním, najlepšie architekt). Každý stavebník by absolvoval s členmi komisie rozhovor, v ktorom by sa dozvedel aké nároky sa kladú na stavebníkov v riešenom území.

Otázka stojí, prečo samospráva nechce pomôcť odstrániť  zbytočné trecie plochy v Agrozóne Vygoda. (Táto téma si možno zaslúži napísanie osobitného príspevku.) V každom prípade platí, že bez spolupráce s obcou, je rozvoj Agroturistickej zóny Vygoda nielen spomalený, ale aj ohrozený. Treba tiež dodať, že postoj samosprávy vytvára tragicko-komickú situáciu. Aj keď starosta a poslanci sa nás nepýtajú či potrebujeme pomôcť, tým, že zastupujú obec, sú naši partneri. A ako vieme, žiť

s partnerom – ktorý nejaví záujem o spoločný život – je utrpením. Vzniknutá situácia je o to smutnejšia, že v Obecnom zastupiteľstve nebolo doteraz toľko vysokoškolsky vzdelaných ľudí ako dnes. Inak povedané, mali by mať oveľa väčší zmysel pre koncepčnú prácu a systémové zmeny v rozvoji našej dediny.

   Ako historik, rád hľadám inšpiráciu v životných príbehoch Slovenskovešťanov, ktorí zanechali pozitívnu stopu v rozvoji obci, najmä keď ovplývali veľkou ľudskosťou. V tomto smere je mi blízky najmä učiteľ V. Antol. On tiež sa snažil v dedine zaviesť novoty a nie každý „Sloviancon“ mu tlieskal. Mal však jednu výhodu. Vedenie obce na čele s Ondrejom Tomasom bolo predvídavé a ponuklo mu nielen morálnu podporu. Keď učiteľ Antol založil Hospodársku ľudovú školu v obci, tak mu pomohli i finančne (viď príspevok M. Galgona „Náš pán učiteľ Antol“- marec 2018).

Rozdiel medzi  nami je najmä v tom, že v dobe internetu už ľudia nemajú problém získať   informácie o trendoch v poľnohospodárstve či v ochrane životného prostredia. Dnes je problém ich aplikovať do nášho života. Veď o ekologickom poľnohospodárstve, ochrane prírody či o rozvoju vidieka dokáže hovoriť veľa ľudí.  Z tohto pohľadu môžeme Agroturistickú zónu Vygoda považovať za „Hospodársku ľudovú školu 21. storočia“ v našej obci alebo školu v prírode.

Jej špecifikum je v tom, že každý vlastník pôdy je učiteľom a žiakom zároveň. (Hovoriť o tom, že nepotrebujeme kamennú školu, keď učíme o prírode, ovocinárstve, pestovaniu zeleniny  by napr. vo Fínsku bolo normálne. V Slovenskej Vsi je to kacírska myšlienka – poznámka J.S.)

    Možno si  vlastníci pozemkov ani neuvedomujú, ale každý z nich zanecháva stopu (odkaz) pre budúce generácie Slovenskovešťanov. Ba dokonca to platí i pre každého starostu a poslancov. Veď pod krída samosprávy, by mala patriť každá škola v obci – aj experimentálna škola v prírode na Vygode.

                                                                                                                     Jozef Smrek

1. máj 2020

SPOMIENKA NA PAVLA MAJERA (1892 – 1977)

  Spomienky na vojnového navrátilca z 1. svetovej vojny– Pavla Majera – už boli na webe uverejnené vo februári 2020. Napísal ich môj brat Rudo. Takto už čitatelia vedia, že Pavel Majer, ako vojak Rakúsko – uhorskej armády, sa dostal do ruského zajatia. Ani brat, ani ja som už nezistil, ako sa mu podarilo prežiť v časoch občianskej vojny v Rusku. Vieme len to, že jeho cesta do rodnej dediny viedla cez prístav Vladivostok, USA a Západnú Európu. Pravdepodobne bol prvý Slovenskovešťan, ktorý obišiel našu Zem.

    Tak ako môj brat, tak i ja mám v pamäti mnoho príhod s ujkom Palírom, lebo tak nazývali uja Majera v dedine. A nielen my. V dedine bol známy i preto, lebo mnoho Slovenskovešťanov sa chodilo k nemu strihať. Len pre zaujímavosť, niekedy sa v dedine miesto pozdravu povedalo „Dže idžes? (Kde ideš?). A tak vznikol i vo vzťahu k ujkovi Palirovi taký typ rozhovoru (pozdravu): „Franc dže idžes?  Dy idym do ujka Palira glove dač do porundku, bo idom švynta. A ty džeš byl? Dy tys idym z tamteľa“.

   Ujko Palír nebol len vojak, ktorý si prešiel peklom 1. svetovej vojny, a potom pri návrate domov dokončil „cestu okolo sveta“. Ešte menej vedia Slovenskovešťania o jeho statočnosti v časoch 2. svetovej vojny. Ale poďme pekne poporiadku, aj  keď sa v spomienkach vrátim najprv k oslavám jeho osemdesiatky.

  Keď dosiahol vek osemdesiatich rokov, už bol vdovcom. Osemdesiatku oslávil svojsky. Prišiel do miestneho pohostinstva „pošedžeč s kameratami“. Zhodou okolností som vtedy prišiel s členom dozorného výboru Jednota SD  do „karcmi“ i ja (služobne). Pýtam sa hostinského: „A čo, ujek Palír je tu?“ (v krčme boli 2 miestnosti). Oslavuje osemdesiatku, odvetil hostinský. Takto som sa od hostinského dozvedel, že ujko oslavuje  osem krížikov. Odneste mu poldeci stoličnej, pokračoval som v rozhovore. A od koho? – opýtal sa hostinský. Od suseda – odvetil som. Kedže ujko chcel zistiť, kto mu posiela poldeci, prišiel do miestnosti, v ktorej som sedel ja so spolupracovníkom. Samozrejme, bol príjemne prekvapený. „Tak šičko nojlepse na tyf ošim krizikov“, a potom som ešte kúpil fľašu stoličnej. Po krátkom rozhovore som mu navhol, či by sme spolu išli domov. Kedže naše rodiny sa „rodinovali“, za nami neskôr prišla aj moja mama. Oslávencovi sme spolu odovzdali dar a zablahoželali sme mu ako sa patrí. O chvíľu prišla z práce aj dcéra Marína. „Ó, tak vítajte, už dlhšie ste u nás neboli. Čomu vďačím za takú návštevu?  Nuž ôsmim krížikom. Trochu počkajte, hneď donesiem koláčiky a uvarím kávu“.

   Ujko Palír sa najprv rozhovoril o svojej práci, keď bol školník v evanjelickej škole, ktorá bola zriadená v bývalej Grotkovského kúrii. „Čo bolo na školníctve najťažšou prácou“? – opýtal som sa so záujmom.  „Tak to bolo rezanie dreva na zimné vykurovacie obdobie. Drevo som musel pripraviť nielen pre potreby školy, ale aj pre pána učiteľa a moju rodinu. „Šajtanica“ sa rezala ručne – dodal. Pri rezaní dreva na polienka mu boli nápomocní aj jeho manželka a syn Edo. Takto pripravovali drevo na zimu až do chvíle, kým Potravný spolok v našej dedine nekúpil okružnú pílu- cirkulár. Vtedy už pán učiteľ zariadil porezanie dreva mechanicky. Rúbanie klátikov mu nerobilo problémy a ukladať polienka pod strechy mu vždy pomohla i rodina.

     No dostali sme sa aj k vážnejšej debate. Keď sme sa dostali k jeho životu v čase 2. svetovej vojny, poprosil som ho, aby mi o tom povedal viac, najmä o jeho spolupráci s učiteľom Antolom pri záchrane židovskej rodiny z Kežmarku.  Z jeho rozprávania vyplynulo, že bol neodmysliteľnou súčasťou tohto šľachetného činu. Od pána učiteľa bol o 17 rokov starší . Učiteľ Antol bol vtedy 35 ročný a ujo mal 52 rokov. Bol takpovediac učiteľovou pravou rukou. Vedel poradiť,  aj povzbudiť učiteľa a skrývajúcu židovskú rodinu. Osobitne vynikal svojou rozvahou. (Možno aj preto, lebo veľa nebezpečných situácií zažil v 1. svetovej vojne.) Odvaha učiteľa Antola a jeho školníka ešte viac vynikne, keď si uvedomíme, že medzi Slovenskovešťanmi sa v tých časoch našli i takí, ktorí boli schopní udávať svojich spoluobčanov. Na ich adresu mi vtedy ešte povedal: „Vies, ľudže zaluvali aj ked s tego vieľo uzitku nimieli“. (Ľudia udávali, aj keď z toho veľa úžitku nemali). Ujko udavačov spomenul i preto, lebo vedel, že v prípade udania by  mohla byť jeho rodina – i učiteľa Antola – popravená. Treba ale poznamenať, že niektorí Slovenskovešťania sa síce dozvedeli, že v evanjelickej škole sa ukrýva židovská rodina, ale ich nenapadlo to nahlásiť úradom.

   S učiteľom Antolom prežili krušné chvíle najmä v čase, keď  nemecká armáda si urobila v škole hlavný stan k riadeniu bojov v oblasti Magury. Povedané slovami ujka Palíra: „Vies, bylo to čynsko, pre tých ľuďži´aj pre nás domácich“. A ešte dodal: „Dvakrát aj trikrát sme si museli premyslieť každý krok, kým sme ho urobili. Chyba bola neprípustná. Stala by nás životy.  Osobitne sme museli byť opatrní pri nákupe potravín. Nekupovali sme iba v jednom obchode, aby nebolo podozrenie, že nás je voľajako veľa. Chodili sme preto nakupovať aj do Belej. Vtedy sme museli vybrať furmana, ktorý bol chlap na svojom mieste. Keď sme chceli utajiť židovskú rodinu, tak museli žiť v „diere“ (v pivnici). V diere ľudia spali na striežľokoch, ale od zeme im tiahlo. Preto sme pod nich popodkladali dosky. Ba i tak „pochoreli od  viľgošči“. Raz bolo až tak zle, že sme „dumali“ o tom, kde pochováme v záhrade zomrelého člena židovskej rodiny. Našťastie k tomu nedošlo.

 „Vies, činsko še mi o tym  godo“. Po zotmení sa ukrývajúci vyšli najesť, nadýchať sa vzduchu pri pootvorenom okne, ale zhasnutom svetle. Potom do svitania urobili potrebu. To som im prispôsobil stoličku s vedrom. Pred svitaním zišli zase dole. Veru, boli to ťažké časy.

    Keď pán učiteľ Antol po skončení vojny odišiel na meštiansku školu do Kežmarku, ujo mal  ešte 7 rokov do dôchodku. Ako školník pracoval do roku 1952. Vtedy dosiahol vek 60 rokov .

 Jeho život, to bol i čas strávený v bojoch 1. svetovej vojne a pri záchrane židovskej rodiny Goldmannovcov z Kežmarku. Vtedy mu išlo o život, ale v skúške života vždy čestne obstal.

     Na záver  treba vzdať česť statočnému človeku. Bol úprimný, veselý, ľudia sa v jeho prítomnosti veľmi dobre cítili.

 Aj jemu, ba i jeho rodine by sa tiež patrilo poďakovať za pomoc pri záchrane židovskej rodiny. Zostal trocha v úzadí, tohto veľkého činu. Pravda, ujko si nepotrpel na potľapkávanie. Pomáhať trpiacim bolo pre neho samozrejmosťou. Určite bol jeho prístup k ľuďom i životu poznamenaný utrpením, ktoré prežil a videl v oboch svetových vojnách.

Možno aj preto mal svojský pohľad i na život po vojne. Pamätám si, ako mi vtedy povedal: „Vieš, Rusi sú teraz naši priatelia. Vyhrali nad Nemcami a i nám v evanjelickej škole pomohli skončiť naše urpenie. Ani v ruskom zajatí som tak netrpel, ako ľudia v 2. svetovej vojne. Časy sa menia. Musíme sa prispôsobiť. V živote som sa ale nikdy neprestal  modliť. A cez vojnu veriť, že sa vrátime.

Ujko Palír sa dožil požehnaných 84 rokov. Zomrel r. 1977.

   Dňa 8.5. 2020 si pripomenieme 75.výročie ukončenia 2.svetovej vojny. I v našej dedine v tých časoch žili ľudia, ktorí prejavili veľkú statočnosť a silný charakter. Zaslúžia si naše poďakovanie a obdiv. A ujko Palír k nim nepochybne patrí.

                                                                                                                               Michal Galgon.

1. máj 2020

75.  VÝROČIE UKONČENIA 2. SVETOVEJ VOJNY  A  NAŠA DEDINA

                                                         úvaha o (ne)ľudskosti

    Ak má zmysel uchovávať spomienky na generáciu Slovenskovešťanov v časoch 2. svetovej vojny, tak len vtedy, keď si položíme aj otázku, kde by bolo naše miesto v podobnej situácii v akej sa ocitli naši rodičia a starí rodičia. Dokonca môžeme smelo povedať, že keď premýšľame o „ľudskosti a neľudskosti“ našich predkov v čase vojny, premýšľame o vlastnej „ľudskosti a neľudskosti“.

   V Slovenskej Vsi prehrmeli mnohé búrky a v 20. storočí ich bolo viac ako dosť. Pravda, s odstupom času mnohé udalosti v našej dedine zapadli prachom, ale príbehy o „(ne)ľudskosti“  našich predkov v časoch vojny stále existujú v pamäti starších Slovenskovešťanov. Veď historické skúsenosti nám napovedajú, že vo vojnách sa najviditeľnejšie obnažia charaktery ľudí a naša „(ne)ľudskosť“. A na to sa tak skoro nezabúda.

   Našťastie – a s hrdosťou v srdci – môžeme rozpovedať mnohé životné príbehy Slovenskovešťanov, ktorí prejavili silný charakter a zmysel pre spoluprácu v časoch 2. svetovej vojny. Možno i príbeh  Pavla Majera – ktorí rozpovedali bratia Galgonovci na našom webe – ukazuje, ako je prepotrebná ľudskosť a spolupráca v ťažkých časoch. Veď jeho spolupráca s učiteľom Vladimírom Antolom pri záchrane židovskej rodiny je nádherným príkladom ľudskosti v dejinách našej dediny.

Pre mňa – ako človeka hľadajúceho životnú múdrosť v príbehoch našich predkov – osobitne potešilo, že pri spomienke na 75. výročie  vypuknutia SNP nám Vladimír Antol – syn učiteľa Vladimíra Antola – daroval jeho kroniku, ktorá zachytáva Slovenskovešťanov v časoch vojny. (Kronika je uložená na našom webe v rubrike HISTÓRIA.)

V nej učiteľ Antol bez obalu opisuje postoje a charaktery „Sloviancanov“.  V kronike ako v zrkadle môžeme vidieť vnútorné pnutie v našej dedine. Na jednej strane (povedané slovami učiteľa Antola) bola „hŕstka“ občanov, ktorí od začiatku rozpoznali fašistické rysy Slovenskej republiky a na druhej strane občania, podporujúci Tisovu vládu, ale ktorí sa postupne prebúdzali, ba dokonca spolupracovali s protifašistickou skupinou  združenou okolo učiteľa Vladimíra Antola a evanjelického farára Samuela Končeka.

Proces „precitnutia“ nakoniec viedol k úpadku HSĽS, čo sa prejavilo i v pozvoľnom zániku HG v našej dedine. Učiteľ Antol na margo týchto zmien v myslení Slovenskovešťanov v kronike píše: „Do nového života vošli sme nezaťažení hriechom gardistov“.

Silu obratu „Sloviancanov“ (ich sklamanie z Tisovej vlády) pochopíme až vtedy, keď si uvedomíme, že v októbri 1938 sa do Hlinkovej gardy prihlásilo až 109 občanov obce (viď knihu „Slovenská Ves v premenách času“, str. 134).

V kronike učiteľ Antol – vedomí si statočnosti „hŕstky“ občanov, ktorí sa aktívne zapojili do protifašistického odboja  – aj vymenoval ich mená. Nádejal sa, že ich mená sa uchovajú v historickej pamäti našej dediny.

   Žiaľ, v kronike sa nedozvieme len o statočnosti Slovenskovešťanov, ale tiež  o tom, že niektorým občanom chýbala „obyčajná“ ľudskosť. V tomto smere osobitnú skupinu tvorili udavači. Aj keď vedeli, že udaným občanom hrozí väzenie, ba i smrť, neštítili sa ich udávať. Učiteľ Antol ich spomína i preto, lebo boli jeho nočnou morou. Veľmi dobre si totiž  uvedomoval, že keby udavači objavili židovskú rodinu v evanjelickej škole, tak celej jeho rodine hrozí poprava. Rovnakú traumu z udavačov mal i ujo Majer, ktorý sa tiež nezištne podieľal na záchrane židovskej rodiny. Mladá generácia už dnes nevie, ale v časoch vojny bolo veľmi nebezpečné „pustiť si jazyk na špacír“. Napr. v krčme stačilo utrúsiť protištátnu poznámku a už sa mohla objaviť v hlásení udavača na Okresnom úrade v Kežmarku.

   Ľudskosť absentovala aj u občanoch, ktorí „nepomohli aj keď mohli“. Možno najsmutnejšiu skúsenosť  s touto formou „neľudskosti“  Slovenskovešťanov mal účastník SNP, Ján Svočák (spomína sa i v knihe „Slovenská Ves v premenách času“, str. 143).

Jeho príbeh mi rozpovedal Emil Dinda, ktorý je s ním cez vetvu rodiny Štecovej v príbuzenskom vzťahu.

Ján Svočák v rozhovore s Emilom Dindom opísal stretnutie so „Sloviancanom“  po potlačení SNP približne v takejto podobe:

   „ Keď nás Nemci rozprášili, tak som sa pustil cez hory do Slovenskej Vsi. Vyhýbal som sa ľuďom, aby ma niekto neprezradil. Jedol som iba lesné plody a byliny. Keď som bol pri Štrbe, tak som bol už tak hladný, že som vošiel do dediny. Na moje prekvapenie, zbadal som tam „XY“ z našej dediny (meno je už zbytočne spomínať , ale bol to človek, ktorý prejavoval silné sympatie k fašistickému Nemecku – poznámka J.S.). Povedal som mu, že som veľmi hladný, či by mi nedal krajec chleba. Keď mi odmietol dať chlieb, tak som mu povedal, že keď mi dá krajec chleba, tak mu v Slovenskej Vsi moja teta (jeho rodičia vtedy neboli v Slovenskej Vsi) upečie 2 chleby. Ani to nepomohlo. Keď sme sa rozišli, o krátky čas ma chytili Nemci. (Či ho „Sloviancon“ udal Nemcom, to sa už nedozvieme – poznámka J.S.).

Nebol som vtedy sám, koho Nemci chytili – pokračoval Ján Svočák. Zhromaždili nás na jednom mieste a rozhodli sa nás popraviť. Keď sme v rade čakali na popravu, tak nemecký dôstojník si všimol, že na krku mám zavesený ruženec. Povedal mi, aby som vystúpil z radu. Mňa odvliekli do Nemecka, ostatných postrieľali“.

   Vedel by som rozpovedať ešte mnoho príbehov o „ľudskosti“ a „neľudskosti“   Slovenskovešťanov v čase 2. svetovej vojny. To, čo by sme si mali zapamätať – keď hovoríme o našej dedine v čase vojny – je to, že môžu existovať i v budúcnosti veľmi ťažké časy (a nemusí to byť vojna), ale nikdy by sa z nás nemala vytratiť ľudskosť a zmysel pre spoluprácu.

A možno to je najväčší odkaz našich predkov z čias 2. svetovej vojny.

                                                                                                                                   Jozef Smrek

 1. apríl 2020

KORONAVÍRUS NÁS STRAŠÍ VIAC AKO DOSŤ

   Keď sme v novembri začali uverejňovať príspevky o Slovenskovešťanoch v časoch vojny, ani sme nemohli tušiť, že podobné strachy o svojich blízkych budeme pociťovať o krátky čas i my.

Samozrejme, existuje podstatný rozdiel. Ako pripomínajú občania aj v iných krajinách, našich predkov posielala vrchnosť na bojiská a nás posiela „len“ do izolácie našich domovov. Kto by niekedy povedal, že keď budeme sedieť doma, môžeme dokonca zachrániť život človeka.

V každom prípade intuitívne cítime, že sa musíme zastaviť a porozmýšľať o krehkosti života, ba i o tom, či sme ochotní zmeniť náš životný štýl a čo by nám malo stačiť, aby sme mali radosť zo života.

   Možno i životné príbehy starých „Sloviancanov“ – ktoré teraz uverejňujeme v aprílovom vydaní – nám napovedia, čo je v živote dôležité a čo je menej dôležité.

                                                                                                                         Jozef Smrek

1.apríl 2020

 SPOMIENKA NA MÔJHO PRADEDA, NAVRÁTILCA Z 1. SVETOVEJ VOJNY

    Od malička som rada počúvala, keď sa moje babky rozhovorili o tom, ako to bolo kedysi. Rozprávanie o nejakej udalosti alebo osobe snažila som sa zachytiť čo najviac, len aby som si spomienky na „staré časy“ vedela predstaviť čo najlepšie.

   Na časy bez všetkých vymožeností, keď najlepšou a najspoľahlivejšou sociálnou sieťou na zdieľanie príbehov a klebiet boli „pošadky“ (posiedky u susedov) spomínam s láskou doteraz. Príbehy, ktoré som počula nie raz, sa mi niekedy zdali priam nemožné, boli fascinujúce. O to skôr, že mi ich hovoril niekto, kto ich zažil alebo osobne poznal ľudí, ktorých sa to dotýkalo. Dôkaz o ich pravdivosti tak sedel rovno predo mnou.

   O živote pradeda Jána Varhola viem z rozprávania jeho nevesty, mojej babky Zuzky.

   Podstatnú časť svojho detstva strávil v Amerike. Dlho sme nevedeli, ako sa dostal do USA. Až po prečítani knihy „Slovenská Ves v premanách času“ (str. 162) sme sa dozvedeli, že do Ameriky odišiel ako 11-ročný so svojou mamou.

V ďalekej krajine chodil i do školy, takže výborne ovládal anglický jazyk. Babka si spomína ako k nemu chodili ľudia s listami z Ameriky a on im ich prekladal.

   Pradedo nemal veľa trpezlivosti s deťmi, veľa toho s nimi nenarozprával. Často ich nemilo okríkol. Možno sa pod jeho správanie („slabšie“ nervy) podpísal tiež posttraumatický syndróm, ktorým trpia mnohí bývalí vojaci vo vojnových konfliktoch. Najviac sa mu nepáčilo, keď videl ako jeho vnúčatá drobia chlieb a omrvinky padajú na zem. Svoju nespokojnosť dával najavo i tak, že svojej neveste, mojej babke, opakoval, že „v jeho dome sa chlieb krušiť na zem nebude“. Možno preto, že si pamätal na časy, keď sa aj za odrobinky platila privysoká cena.

   Je veľa teórií o tom, prečo sú ľudia takí, akí sú. S niektorými vlastnosťami sme sa už narodili, niektoré získavame počas života. Do istej miery nás formujú ľudia, ktorí nás vychovali, alebo s ktorými sa stretávame. Okamihy, ktoré zažívame, nás však vedia zasiahnuť najviac. Dokážu ovplyvniť náš život možno aj viac, ako by sme očakávali alebo chceli.

   Ťažko povedať, prečo sa s ním vtedy jeho rodičia z Ameriky vrátili. Hádam, aj im chýbala rodina a rodná dedina ako mnohým iným vysťahovalcom.  Zaiste sa tešili, keď si po návrate za ťažko zarobené peniaze postavili dom, kúpili nejaké pole. Radosť však bola iba na chvíľu. Prišla 1. svetová vojna a ich jediný syn skončil v ruskom zajatí. Samozrejme, to vtedy nevedeli. Bezmocnosť sa vystupňovala po ukončení vojny, keď do  dediny sa vracali preživší vojaci. Už len Pán Boh vie, koľkokrát oľutovali svoj návrat do rodnej zeme, koľkokrát rozmýšľali nad tým, aké mohli byť ich životy, keby sa vtedy rozhodli inak. Neskoro bolo ľutovať. Bolo ako bolo, život musel ísť ďalej.

   Bolesť nad takouto stratou syna sa však nedá len tak zahnať prácou, a tak ako každá milujúca mama, ani Jánova nevedela prestať myslieť na to, čo je s jej synom. Nechcela sa vzdať nádeje, že sa jej raz predsa len vráti. O tom, že ho znova uvidí vo dverách rodného domu, presviedčala nielen seba, ale aj ľudí v dedine. Na znak toho, že sa Jano vrátil, bude v okne horieť sviečka, hovorievala.

   Nekonečné boli dni pre rodičov, neveselé pre ich syna. Nevediac čo s ním bude, snažil sa v zajatí o to, čo všetci. Prežiť a vrátiť sa domov. Chytajúci sa každej príležitosti, na otázku, kto zo zajatcov vie piecť chlieb, zodvihol ruku. Chlap, ktorý videl chlieb vždy už hotový na stole v maminej kuchyni. Nikdy predtým nepiekol, ale dúfal a tušil, že v pekárni mu bude isto lepšie.

   To, ako sa mu podarilo prežiť v časoch, keď v Rusku zúrila občianska vojna, už som nedokázala zistiť. Ani to, či vstúpil do československej légií. (Légie z Ruska boli evakuované v r. 1920, čo nepriamo hovorí, že vstúpil do československých légií.) Isté je len to, že po ukončení vojny r. 1918 prežívala mama môjho pradeda čas nádejí a očakávania dobrých správ. Uplynul však jeden rok, potom druhý – s oknom stále prázdnym, bez sviečky. Tretí rok si na svoj prísľub spomenula hádam už len jeho mama a svetielko nádeje pomaly haslo aj v jej vnútri. Aká veľká musela byť jej radosť a prekvapenie ľudí, keď r. 1921 zrazu videli v okne u Varhola svietiť sviečku. A nie jednu. Rodičia sa po rokoch čakania a trápenia konečne dočkali. Vrátil sa im ich jediný syn, ich Jano. Sviečky boli v každom okne, aby nikto neprehliadol, aby každý videl a radoval sa s nimi, že veriť sa oplatí.

   Na nepríjemné či zlé zážitky spomíname neradi. Podvedome sa ich snažíme vytesniť veselšími príhodami. Iste aj preto sa o hrôzach vojny nehovorilo tak často. Chlapi sa vrátili a život išiel pomaly ďalej. Ľudia sa snažili žiť najlepšie, ako vedeli, snažiac sa vyrovnať so svojimi zážitkami každý po svojom.

​

​

​

Veronika Sisková

                                        OSLAVY  75. VÝROČIA UKONČENIA II. SVETOVEJ VOJNY

                                   SÚ AJ O SPOMIENKACH NA OBETE VOJNY V SLOVENSKEJ VSI

                                                  (spomienka na môjho strýka Andreja Brežinu)

                                                                   5. 4. 1911 – 16. 4. 1945

    Kto považuje mier a dôstojnosť človeka za najvyššiu hodnotu ľudstva, nemôže si v tomto období nespomenúť aj na život Slovenskovešťanov v časoch vojny – zvlášť, keď vojna si vybrala obete spomedzi členov jeho rodiny, rodu. Pravda, my už nedokážeme precítiť bôľ a strachy našich predkov. Čo však môžeme, tak je to, aby sme spomienky starých „Sloviancanov“ na vojnové časy predali generáciám, ktoré prídu po nás.

   Možno som mal 7 – 9 rokov, keď som bol svedkom, ako sa zastavil pri mojej babke starší Lendačan a rozprávali o jej synovi Andrejovi, ktorý zahynul v zajateckom tábore v Platlingu (Nemecko).

Neznámy muž bol kamarát Andreja a spolu bojovali v SNP. A nielen to. Spolu prešli strastiplnú cestu z Liptovského Mikuláša do zajateckého tábora v Bavorsku. Stál pri Andrejovi i vtedy, keď anglo – americké lietadlá bombardovali zajatecký tábor.

   O živote môjho strýka som sa ale najviac dozvedel od mojej mamy. Spomínajúc na svojho staršieho brata, sprostredkovala mi i spomienky strýkovho priateľa z Lendaku. (Musela ho mať neskutočne rada, lebo po celý život nám veľmi často hovorila epizódy z jeho života.)

Keď priateľ z Lendaku bol pri ťažko zranenom Andrejovi – ktorý spolu s ostatnými zranenými ležal po bombardovaní  v provizórnom „lazarete“ pod stromami – vedel, že je zle. Napriek tomu sa znažil povzbudiť kamaráta. Ten mu len v bolestiach odvetil: „Ja už nikdy neuvidím moje Tatry. Keď zomriem, zober si moje baganče. Tie Tvoje sú už zničené“.

  Povstaleckému vojakovi z Lendaku – po návrate domov – sa nerozprávali tieto slová ľahko. Rozpovedajúc celý príbeh svojho vojnového druha, pred poslucháčmi sa odkrýval obraz vzácneho človeka, ktorý bol ochotný podeliť sa s každým aj o poslednú skyvu chleba – a to doslovne.

Príbeh o darovanom chlebe je jedným z ďalších skutkov, ktorý sa vryl do pamäte jeho kamarátovi z Lendaku.

Stalo sa to takto: Zajatí povstaleckí vojaci mali za sebou veľmi namáhavú cestu. Z Mikuláša ich Nemci odviezli do Prahy v dobytčích vagónoch. Z Prahy do zajateckého tábora v Bavorsku už išli pešo. V sychravom novembri mnohí z nich už nevládali udržať tempo, ktoré im nasadili fašistickí strážcovia. Kto zaostával, bez milosti bol zastrelený.

Náhoda im priniesla do cesty nemeckú rodinu z Výbornej, ktorá utekala do Nemecka pred Sovietskou armádou. Mali konský povoz a na ňom zásoby potravín. Spoznajúc medzi zúboženými zajatcami Andreja Brežinu zo susednej dediny, prišlo im ho ľúto. Darovali mu peceň chleba. Strýko Andrej trochu odjedol z chleba a zvyšok rozdal ostatným väzňom.

  Možno hovoriť o zázraku, že kamaráti prežili zimu v zajateckom tábore. Na jar už väzni cítili, že sa blíži koniec vojny a začali snívať o návrate domov. Strýko Andrej svojmu priateľovi z Lendaku v eufórii povedal, že keď sa vráti domov, urobí hostinu pre celú dedinu.

Bol tak blízko, tak blízko k slobode, ale osud si s ním zahral rovnako ako s miliónmi obetí II. svetovej vojny. Prišiel nešťastný anglo – americký nálet a vojna ukázala svoju tvár vo svojej najkrutejšej podobe.  Mal iba 34 rokov.

  Tá vysnívaná hostina môjho strýka mi nedala spať. Čím som bol starší, tým viac som si ju začal predstavovať vo svojej mysli. V časoch môjho pobytu v USA ma nakoniec spomienky na moju rodnú dedinu a rodinu doviedli k napísaniu poviedky „Keď sa vrátim, urobím hostinu pre celú dedinu“. V poviedke si strýko Andrej pozve hostí z našej rodiny, priateľov a ľudí z našej dediny a okolia, ktorí prišli o život v II. svetovej vojne. (Možno ju raz uverejním i na našom webe.)

   Potom  sa stalo niečo zvláštne. Po návrate z USA som opäť začal chodiť na „pošádky“ k ujkovi Bombarovi. Bol to nádherne prežitý čas. Pri jednej príležitosti sa ujko rozhovoril o svojich zážitkoch v čase, keď bojoval v SNP. Vtedy mi skrsla myšlienka pripraviť naozajstnú hostinu, tak ako si to prial strýko Andrej. Cestou domov som už pripravoval scenár hostiny. Na polceste – pri autobusovej zastávke – som sa preto zastavil pri rómskych chlapcoch a dohodol sa s nimi, že prídu hrať na hostinu (v čakárni hrali na gitare a spievali).

   Človek v živote všeličo vymyslí a urobí. Potom je na seba hrdý, inokedy nie. Ale spomienka na hostinu, ktorú som zorganizoval r. 2002 na počesť strýka Andreja – spolu s mojou sestrou Máriou Holáskovou – ma osobitne hreje pri srdci.

   Na hostinu sme nepozvali „celú dedinu“, ale najstarších ľudí v našej obci. Medzi pozvanými hosťami nechýbali vtedy najstarší občania obce – Michal Slivinský (101 rokov) a Ján Strišovský (100 rokov). Na hostine bola i Mária Hrastinová (97 rokov), ktorá sa neskôr dožila 104 rokov. Hosťom – ako som spomenul – vyhrávali rómski muzikanti. Karol Kuruc pripravil chutný guľáš pre pozvaných hostí. (Hostina sa uskutočnila na dvore, kde strýko prežil svoje detstvo a mladosť.)

   Ak si predstavoval strýko Andrej hostinu, na ktorej sa všetci tešia a majú radosť zo spoločného stretnutia, tak by bol určite spokojný. Vari najväčšiu radosť mali Michal Slivinský a Ján Strišovský, ktorý sa stretli po troch rokoch. Kto videl ich zvítanie, ich šťastný výraz v tvári, rozžiarené oči, tak si musel povedať, že už len kvôli nim mala hostina zmysel. Nehovoriac o tom, že vidieť dvoch storočných chlapíkov spievať pesničky z ich mladosti, tak skoro sa v našej dedine neuvidí.

   Od ujka Bombaru tiež viem, že strýko Andrej si veľmi rozumel s Júliusom Neustadtom a Vladimírom Antolom (viď rubriku HISTÓRIA – Kronika V. Antola) Boli veľmi dobrými priateľmi, ktorých spájalo veľa veselých príhod. Myslím, že na jeho hostine by určite nechýbali. Ich radosť z opätovného stretnutia by bola nesmierna. Žiaľ, i Júliusa Neustadta opustilo šťastie na konci vojny. Druhého januára 1945 bol zatknutý (i zbitý) komandom zložených z Nemcov žijúcich v Spišskej Belej. Pre jeho rodinu to muselo byť veľmi  bolestné. Veď  už 28. januára 1945  našu dedinu oslobodila Sovietska armáda. Odvlečený Július Neustadt sa už nevrátil. Za neznámych okolností zahynul v koncentračnom tábore Sachsenhausen (viď knihu Slovenská Ves v premenách času, str. 143.)

   V každej rodine sme na niekoho hrdí a niekedy sme smutní zo skutkov niektorých členov rodu.

 Ja si v hĺbke môjho srdca prajem, aby potomci našej rodiny nikdy nezabudli na odkaz  môjho strýka Andreja. Musel to byť výnimočný človek. Veď koľko lásky k ľuďom muselo byť v ňom, keď na pomoc blížnemu myslel i v hodine svojho skonu? Nepochybne v našom rode veľmi vysoko nasadil laťku pomoci blížnemu a prajnosti.

    Kiežby ľudia nikdy nezažili vojnu. Veď v každej vojne zahynú nevinní ľudia, nádherní ľudia, ktorí by v mieri nezištne rozdávali radosť plným priehrštím – tak ako môj strýko Andrej.

                                                                                                       Jozef Smrek

  POĎAKOVANIE OKRESNÉMU DOPRAVNÉMU INŠPEKTORÁTU V KEŽMARKU

   Príslušníci našej polície sa nie vždy dočkajú našej vďaky za svoju prácu, zvlášť keď pracujú na dopravnom inšpektoráte. Veď kto z nás má rád pokuty za dopravný priestupok.

   Musím povedať, že už pri prvom kontakte s pracovníkmi úradu som pochopil, že pokuty nie sú ich prioritou. Na Dopravný inšpektorát v Kežmarku som prišiel s tým, aby  sa vyjadrili k nášmu projektu „Bezpečnosť križovatky Vygoda“, ktorým sa budeme uchádzať o grant  Nadácie COOP Jednota. Zhodou okolností som sa so žiadosťou obrátil na pplk. Mgr. Petra Smoradu.

Prvé čo ppk. Mgr. P. Smorada urobil, ponukol mi stoličku a opýtal sa, čo ma doviedlo k ním. V rozhovore som mu vysvetlil, prečo je potrebné venovať pozornosť križovatke Vygoda z pohľadu bezpečnosti. Zhodli sme sa v tom, že treba predchádzať dopravným nehodám, a teda dopravný inšpektorát podporí náš projekt. Na konci rozhovoru mi sľúbil, že poverí kpt. Mgr.Romana Bineka vypracovať stanovisko k nášmu projektu. A tak sa i stalo.

   Možno si poviete, že takto by to malo byť, tak by to malo fungovať na každom úrade. Omyl. Opačnú skúsenosť mám so samosprávou v Slovenskej Vsi. V novembri 2019 sme požiadali Obecné zastupiteľstvo o pomoc pri realizácii projektu „Bezpečnosť križovatky Vygoda“. Doteraz sme nedostali odpoveď. Iný kraj, iný mrav.

Po doterajších skúsenostiach so starostom a poslancami si o to viac cením ľudský prístup ppl. Mgr. Petra Smoradu a kpt. Mgr. Romana Bineka. V mene nášho občianskeho združenia im ďakujem.

                                                                                                                                                      Jozef Smrek

​

1. marca 2020

NA MARGO NAŠEJ VÝZVY OBECNÉMU ZASTUPITEĽSTVU V SLOVENSKEJ VSI

    Kto čítal minulý mesiac našu výzvu, tak možno si položil otázku, prečo otvárame témy, o ktorých nie  sme v našej dedine zvyknutí verejne diskutovať.

 Odpoveď je jednoduchá: Ukázalo sa, že mnohé opatrenia – ktoré sme navrhovali starostovi a poslancom – fungujú v iných obciach a mestách, len do našej obce si nevedia nájsť cestu. A nielen to.

Poďme ale rovno k veci. Vo výzve sme zástupcom obce doporučili, aby si prečítali opatrenia, ktoré navrhujú samosprávam experti na dobrovoľníctvo zo ZMOS. Takto by sa dozvedeli – okrem iného – že dobre fungujúce samosprávy by mali prijať i takéto opatrenia:

1. Zabezpečiť preškolenie zamestnancov samosprávy v tématike dobrovoľníctva tak, aby budúci potencionálni dobrovoľníci dostávali správne informácie o príležitostiach, právach a povinnostiach o možnostiach dobrovoľníckych programov.

2. Nadviazať spoluprácu s lokálnymi alebo regionálnymi organizáciami zastrešujúcimi dobrovoľníctvo (rozumej aj s našim občianskym združením – pozn. J. S.), umožniť v existujúcich grantových schémach financovaných z participatívnych rozpočtov samosprávy čerpanie prostriedkov na čiastočné krytie mzdových nákladov koordinátora dobrovoľníckej činnosti.

   A ako to funguje v Slovenskej Vsi?  Úplne naopak. Nie samospráva vyhľadáva občianske združenie zamerané na rozvoj obce, ale dobrovoľníci sa musia doprosovať starostu a poslancov, aby im pomohli v projektoch, ktoré prispievajú k rozvoju obce. A keby len to! Nedočkajú sa zo strany samosprávy ani poďakovania za odvedenú prácu. Pravdu povediac, už nás jednoducho nebaví pohybovať sa v priestore, kde neexistujú čitateľné pravidlá hry.

   Človeku až po čase dochádza – keď nazrie do štýlu práce iných samospráv – na  čo všetko sme si v dedine privykli. My sme napr. mali veľkú radosť, keď sa nášmu občianskemu združeniu podarilo v priebehu troch rokov realizovať projekt „Náš chotár, naše svedomie“ (viď rubriku PROJEKTY). Projekt mal odhadovanú cenu 13000 – 14000 Eur. Okrem dobrovoľníkov nám pomohli i sponzori a 1000 Eur sme získali z Nadácie Orange. Keď by sme spočítali len hodnotu práce mojej rodiny, tak by to bolo minimálne 1300 Eur (nepočítajúc prácu na projekte, ktorú Nadácia Orange ocenila finančným príspevkom).

Žiaľ, samospráva ani v tomto prípade nepovažovala za potrebné oceniť a poďakovať sa sponzorom a dobrovoľníkom, ktorí sa podieľali na realizácii projektu. Ale aby som nekrivdil samospráve. Je tiež pravda, že poslanci mi schválili odmenu 300 Eur, len mi ju samospráva zabudla odovzdať. Zároveň jedným dychom musím tiež napísať, že od tohto projektu sa nám už nikdy zo strany obce nedostalo toľko podpory ako pri tomto projekte. Veď Obecný úrad nám vtedy na projekt prispel sumou

6000 Sk a poslanec Ing. Ján Slivinský nám poskytol tak hodnotnú pomoc, že bez jeho angažovanosti by projekt nenadobudol takú úroveň, akú ju občania videli v čase po jeho ukončení (viď aj  príspevok „Ospravdlnenie a poďakovanie Ing. Janovi Slivinskému“, ktorý sme uverejnili 1. 11. 2019).

    Po zvolení pana S. Gallika za starostu som sa snažil s novým vedením obce komunikovať o potrebe zmeniť prístup samosprávy k tej časti dobrovoľníkov, ktorí sú v projektoch zameraných na rozvoj obce. Hneď na začiatku ma ale zarazilo, že nový starosta sa necítil viazaný povinnosťou samosprávy  poďakovať sa sponzorom a dobrovoľníkom (aj keď dodatočne), ani uznesením poslancov o odmene pre koordinátora projektu „Náš chotár naše svedomie“ (300 Eur).

   Sledujúc osudy našich projektov, tak začalo byť zrejmé, že keď samospráva  nevytvorí čitateľné pravidlá hry, tak nás čakajú ťažké časy a naša práca bude vychádzať nazmar (viď v akom stave sa dnes nachádza napr. oddychová zóna v lokalite Pri židovskom cintoríne, ktorá vznikla na základe nášho projektu „Náš chotár – naše svedomie“). Tu niekde treba hľadať aj príčiny, prečo sme sa pokúsili pre samosprávu vypracovať návrh koncepcie rozvoja agroturizmu v horizonte  20 – 30 rokov a nové „pravidlá hry“ v práci s dobrovoľníkmi. V dokumente – okrem iného – sme navrhli, aby samospráva vygenerovala oblasti v rozvoji obce, kde privítajú pomoc občanov. A to aj preto, aby nám po realizácii  projektu už nikto v obci vyčítavo nepripomenul, že nás o pomoc nikto nežiadal (viď rubriku AGROTURIZMUS).

    Náš návrh koncepčného dokumentu nepadol na úrodnú pôdu. Návrh bol odložený do „zásuvky“ a vzťahy medzi samosprávou a našim združením sa začali už len zhoršovať a zhoršovať.  V nových podmienkach preto nemalo zmysel ani pokračovať v rozbehnutom projekte „Amerikánske mostíky“. Nastalo takpovediac status quo medzi samosprávou a našim združením. Lenže v novom volebnom období nevychádzame z údivu, čoho všetkého je samospráva schopná urobiť vo vzťahu k nášmu združeniu, k našim projektom, ba i ku mne. Vznikla nová situácia, a tak chtiac – nechtiac si treba položiť otázku, či už konanie samosprávy  neprekročila hranicu slušnosti a nezasahuje do dôstojnosti človeka.

     Nedá mi v tejto súvislosti – aby som  čitateľom lepšie ozrejmil, prečo upriamujem pozornosť na  dôstojnosť človeka – nespomenúť podobnú skúsenosť mojej dcéry, ktorá pracuje vo Švédsku. Dcéra bola postavená pred rovnakú dilemu: Tváriť sa, že všetko je v poriadku alebo povedať svoj názor  klietovi firmy, ktorý sa so svojími zamestnancami nepekne zachoval k ľuďom, ktorí odviedli dobrú prácu. Problém nastal vo chvíli, keď dcéra zistila, akého „ocenenia“ sa dostalo montérom zo Slovenska. Aby si klient uvedomil, že ľudia majú svoju hrdosť, z protestu mu nepodala ruku, keď chcel prejaviť vďaku firme za realizáciu projektu. Následne dcéra po príchode do firmy oznámila šefovi, že ak klient a jeho zamestnanci nezmenia správanie k slovenským montérom pri ďalšej zakázke, tak tam nepôjde – radšej  opustí firmu. Dcéra bola milo prekvapená, keď potom šéf firmy zavolal klientovi a informoval ho o etických výhradach mojej dcéry. Klient sľúbil, že sa to už nebude opakovať.

    Niekedy sa človek dostane do situácie, keď nemôže mlčať, aj keď vie, že si skomplikuje život. (V dôchodku si viem predstaviť krajšiu prácu, ako pripomínať mladým Slovenskovešťanom dobré zvyky ich predkov.)

Preto mi nič iné nezostáva, len povedať starostovi a poslancom, že z moci úradu a funkcie nehrajú fér hru k nášmu občianskemu združeniu. A ja viem tiež povedať, v čom spočíva ich bieda: Zabudli, že naši predkovia veľmi zrozumiteľne dávali najavo nespokojnosť s konaním ľudí, ktorí sa nevedeli poďakovať a nectili si zlaté pravidlo „Kto prvý dáva, ten dvakrát dáva“. Nebolo to len formou uštipačných poznámok – veď „nevďačníci“ takto prejavili neúctu k spolupráci, ktorá bola jedným z pilierov prežitia komunity.

Ak kritiku ich štýlu práce považujú za neopodstatnenú, nech skúsia najprv odpovedať na túto otázku:

Zaslúži si naše občianske združenie poďakovanie za nasledujúce aktivity?

1. Realizácia projektu „Náš chotár, naše svedomie“ (viď rubriku PROJEKTY)

2. Realizácia projektu „Agroturistická zóna Vygoda“ (viď PROJEKTY)

3. Vypracovanie projektu „Amerikánske mostíky“ v spolupráci s prof. Ing. arch. Michalom Šarafínom, DrSc (ktorý ani v tomto volebnom období nebol predložený na rokovanie Obecného zastupiteľstva).

   4.  Návrh koncepcie rozvoja agroturizmu v obci (viď rubriku AGROTURIZMUS)

    Paradox tejto otázky spočíva v tom, že keby poslanci na zasadnutí Obecného zastupiteľstva uznesením schválili opatrenia navrhovanými expertmi na dobrovoľníctvo (uvedené v úvode tohto príspevku), tak by im nič iné nezostávalo, než priznať, že naše aktivity si zaslúžia poďakovanie. A ak by si boli vedomí váhy svojej zodpovednosti pred občanmi, tak by museli hľadať odpoveď i na otázku, prečo doteraz nepoznali slovíčko „ďakujem“.

    Či starosta a poslanci si uvedomia, že v ich postojoch a rozhodnutiach vo vzťahu k nám ide aj o ľudský rozmer (človečinu), to neviem povedať. Ale keď ku medziľudskej „paradigme“ našich predkov pristúpia s pokorou, tak  pochopia i to, že svet je väčší ako Slovenská Ves. (A v ňom by už ťažko obhájili svoje správanie k nášmu združeniu.)

                                                                                                                                                 Jozef Smrek

1.marca 2020

 Vážené Obecné zastupiteľstvo v Slovenskej Vsi,

   27. 11. 2019 sme Vám zaslali výzvu ku spolupráci v programovom projekte „Bezpečnosť križovatky Vygoda“. Kedže neposlanie odpovede sa zvykne vyhodnocovať ako spôsob vyjadrenia svojho postoja, hľadáme iné riešenie.

Veríme, že sa zhodneme aspoň v tom, že ak nepožiadame v našich projektoch o finančnú podporu samosprávu, nebude starostovi a poslancom robiť problém vyjadriť súhlasné stanovisko k projektom.

Tak ako pri projekte „Náš chotár, naše svedomie“ sme sa obrátili na Nadáciu Orange, v tomto roku sa chceme prihlásiť do výzvy Nadácie Coop Jednota. V rámci výzvy sa môže vytvoriť projekt novej autobusovej zastávky  na „križovatke Vygoda“, ale i ďalšie projekty (viď výzvu).

   My na projekte „Bezpečnosť križovatky Vygoda“ pracujeme dlhodobo. Môžme ale povedať, že až po našej iniciatíve v pozemkových úpravách vznikla reálna možnosť  vyriešiť problémy „križovatky Vygoda“. A to tým, že pozemok na vytvorenie jazdného pruhu pre autobusy a premiestnenie autobusovej zastávky sa dostal do vlastníctva obce. V navrhovanom projekte je preto nutný súhlas vlastníka pozemku.

   Rovnako potrebujeme takýto súhlas na ďalšie dva projekty, ktoré sú podmienkou výzvy COOP Jednota. Tieto projekty budú zamerané na skvalitnenie porastov na brehoch našich potokov. Teda i v týchto projektoch potrebujeme súhlas obce, lebo je vlastníkom pozemkov, kde sa plánuje realizovať projekty.

Preto Vás žiadame – aj v mene občanov, ktorí sú podpísaní pod našou žiadosťou – aby ste podporili naše projekty vydaním súhlasu s realizáciou projektov na pozemkoch obce.

                                                                               S pozdravom

  V Slovenskej Vsi dňa 1.3.2020                                                                                 Jozef  Smrek,

                                                                                                                                    predseda OZ Vygoda

                                               PETÍCIA NA PODPORU PROJEKTU NA VYBUDOVANIE NOVEJ AUTOBUSOVEJ ZASTÁVKY

                                              NA „KRIŽOVATKE VYGODA“ A PROJEKTOV ZAMERANÝCH  NA SKVALITNENIE BREHOVÝCH

                                                                   PORASTOV PRI POTOKOCH V CHOTÁRI SLOVENSKÁ VES

                                                                          (vypísaná z iniciatívy Občianskeho združenia Vygoda)

          MENO A PRIEZVISKO                                                    ČÍSLO DOMU                          PODPIS

1.marec 2020

KRIŽOVATKA VYGODA

     V januári sme čitateľov informovali, že hlavným projektom nášho združenia  r. 2020 bude „Bezpečnosť križovatky Vygoda“.

    Ako sa  nám zatiaľ darí? S potešením môžem oznámiť, že už jeden dobrý krok máme za sebou.

Podarilo sa nám geodeticky zamerať riešené územie. A to vďaka p. Petrovi Rybovičovi,  ktorý sponzoroval prácu geodeta. Takto sme ušetrili minimálne 450 – 500 Eur. Touto cestou vyjadrujeme poďakovanie p. P. Rybovičovi a jeho bratovi Jánovi, ktorý uskutočnil geodetické meranie.

Získané dáta sme už zaslali do DISTA projekt. Majitelia tejto projektovej kancelárie patria medzi fanúšikov Agrozóny Vygoda, a tak nám sľúbili, že cenu dopravného projektu znížia na minimum. I v tomto prípade veríme, že pri platení odvedenej práce nám opäť pomôžu sponzori. Chceme preto osloviť občanov a podnikateľské  subjekty, ktoré často prechádzajú križovatkou Vygoda. Predpokladáme, že už na jar  sa začnú práce na tvorbe dopravného projektu, ktorého cieľom je zlepšiť bezpečnostnú  situáciu na križovatke Vygoda.

     My máme dosť dôvodov, prečo nechceme ľutovať čas, energiu a peniaze na realizáciu nášho dopravného projektu. Nie všetci ľudia ale zdieľajú náš názor.

Keď som hovoril a písal o tom, koľko nehôd bolo na križovatke Vygoda, tak som dostal tiež odpoveď, že to neboli nehody, ale škodové udalosti. Po formálnej stránke majú pravdu. Ale kto môže s istotou povedať, že účastníci škodovej udalosti neboli v ohrození života?

Ja nie. A sú tu i ďalšie faktory, ktoré by nás nemali nechať nevšímavých. Bude menej áut o 5-10 rokov? Veď predsa vieme, že úmerne s rastom hustoty cestnej premávky rastie i riziko nehôd. A ešte jeden detail. Kto dlhšie postojí pri križovatke, tak si nemôže nevšimnúť, akou rýchlosťou prechádzajú niektoré autá križovatkou.

    A na záver, ešte jedna skúsenosť, ktorá ma núti premýšľať o križovatke Vygoda. Vždy keď idem domov do Spišskej Novej Vsi, takmer vždy si spomeniem na križovatke Arnutovce – Letanovce na „križovatku Vygoda“.  Križovatka je takmer identická s „križovatkou Vygoda“. Občania Arnutoviec musia prejsť cez hlavnú cestu, keď sa chcú dostať k autobusovej zastávke. Rovnako ako občania Vojňan, keď chcú cestovať smerom na Kežmarok. Rozdiel je len v tom, že pri Arnutovciach majú autobusy odstavný pruh pri zastávke. Pri Arnutovciach je dlhodobo veľký problém prekračovanie rýchlosti zo strany vodičov. R. 2012 tam zahynula žena, ktorá išla na autobusovú zastávku. Pri dopravnej nehode r. 2015 tam zomrela na prechode babka s vnučkou. Keď si človek v tejto súvislosti uvedomí, že my nemáme ani odstavný pruh pre autobusy, tak človek či chce alebo nechce, zneistie. I tam zo začiatku boli len škodové udalosti.

   Náš prístup je iný: nevidíme rozdiel medzi „nehodou“ a „škodovou udalosťou“, keď sa rieši problém bezpečnosti ľudí.  Veríme, že s pomocou občanov – krôčik po krôčiku – sa nám podarí zlepšiť bezpečnostnú situáciu  na križovatke Vygoda.

                                                                                                                           Jozef Smrek

1. februára 2020

                                                                     VÁŽENÍ ČITATELIA,

      od decembra 2019 uverejňujeme príspevky o životných osudoch Slovenskovešťanov v časoch I. a II. svetovej vojny, osobitne príbehy vojnových navrátilcov. Týmito príspevkami si chceme uctiť 75. výročie oslobodenia Slovenskej Vsi a ukončenia 2. svetovej vojny.

     Možno sú niektorí čitatelia prekvapení, že spomíname tiež osudy Slovenskovešťanov v časoch I. svetovej vojny.  Treba však vedieť, že mnohí historici sa už dnes prikláňajú k tomu, že 2. svetová vojna bola pokračovaním I. svetovej vojny  (s 20-ročnou prestávkou).

    Vojnoví navrátilci žili v dedine takpovediac nenápadne. Nebolo veľa ľudí, ktorým sa zverili so svojimi vojnovými skúsenosťami a traumami. Preto je dobré, keď aspoň pre budúce generácie Slovenskovešťanov zachováme aspoň spomienky  na týchto občanov. Možno až s odstupom času nám dochádza – keď študujeme dejiny svetových vojen – akou životnou skúškou prešli naši predkovia. Zažili to, čo žiadny mierumilovný človek  by nikdy nechcel zažiť vo svojom živote.

   Medzi takýchto navrátilcov z vojny patril i ujko Palir.

                                                                                                                     Jozef Smrek

                                                               SPOMIENKA NA UJKA PALIRA

     Pavel Majer Palir mal dodatok priezviska odvodený od slova „palier“. Zrejme bol palierom, teda vedúcim pracovnej čaty na stavbe. Rodina nežila z gazdovstva. Ujek Palir pracoval na stavbách ciest a ich údržbe v okrese Kežmarok. Dlhé roky bol tiež školníkom v evanjelickej škole (i v čase, keď učiteľ Vladimír Antol v škole ukrýval židovskú rodinu).

Ujkova rodina od r.1952 žila v drevenom dome „U Kľajsky“ (rodina Kleis). Bol to prvý dom idúc od stredu obce – medzi cestou a múrom starého cintorína. Rodina si kúpila pozemky pred novým cintorínom. Kúpili si aj drevený zrub  rozostavenej drevenice „Na Kamencoch“ a postavili nový dom. Obidva domy boli blízko nášho domu a naše rodiny si udržiavali nadštandartné vzťahy. Také, ako s pokrvnou rodinou.

Spomínam si, ako sme v 60-tych rokoch minulého storočia chodili „do Palira na pošadky“.

Samozrejme, nemali sme televízor, ba ani rádio. V tom čase ľudia mali viac času sa navštevovať a rozprávať. U Palira sa vždy popri rozprávaní hrali karty. Bola to hra, s ktorou som sa nikdy nikde nestretol. Ujek hru nazýval „šajšmac“. Hrali ju piati: ober, unter, richtár, unter šajšmac a ober šajšmac. A ujek ešte povedal, že sa ju naučil hrať ako vojak rakúsko – uhorskej armády.

Ujek, na rozdiel od pokojnej chôdze gazdov, mal chôdzu ako na vojne pri povele „zrýchlený presun“.

     Čotka Palirka sa občas zastavila u nás na kus reči. V 60- tych  rokoch sa v hokeji darilo sovietskej zbornej. Čotka sa nevenovala správam zo športu, ale o hokeji vedela, keď Rusko vyhralo. Vtedy hovorila: Rudi, huľani zaš vygrali. Tak som sa jej opýtal, prečo ich prezýva. Povedala, že sa na nich hnevá, lebo ujka zajali a bol v zajatí na južnom Urale. Pracoval ako zajatec u chazjajky (roľníčky).

Ujek Palir bol našim rodinným holičom. Strihal ma 15 rokov (do r. 1961) na vojenský spôsob. Dohola po vrch hlavy a do čela nechal šticu. Používal ručný strihací strojček ovládaný stlačením pravej dlane. Raz povedal: „Tom mašinke jef doňos z Ameriky“.

      Moje spomienky na ujka som si neskôr pospájal s informáciami, ktoré som získal študovaním histórie československých légií, pretože keď sa ujek Palir dostal do ruského zajatia, tak vstúpil do Československých légií, ktoré začali vznikať r. 1917.

To, čo ešte ujek musel prežiť,  možno nám trochu napovedia i tieto základné informácie o československých legionároch v Rusku:

• Československé légie boli vytvorené zo zajatcov a zbehov na ruskom fronte ešte pred vznikom ČSR r. 1918.

• Légie pomáhali aj bielogvardejcom v bojoch proti boľševikom.

• Pôsobili od Uralu na Transsibírskej magistrále, kde ich zastihol koniec vojny.

• Légie mali dobrú výzbroj a mali asi 60 tisíc členov

• Museli ustupovať smerom na východ až po Vladivostok (smer domov ovládali boľševici).

• Ich odsun z Ruska začali riešiť vo februári 1919 a skončil sa v septembri 1920.

• Lode s legionármi mali 2 trasy. Cez Tichý oceán smerovali na západné pobrežie v USA alebo cez Indický oceán smerovali  na Suez, do prístavu Terst (Taliansko).

    Ujko Palir sa ocitol na západnom pobreží USA. Potom boli legionári presunutí železnicou na východné pobrežie USA. Odtiaľ sa dostali loďami do Hamburgu. V Hamburgu ujka Palira ešte čakala cesta do Slovenskej Vsi.

     Ujek Palir o zážitkoch z vojny a zo zajatia pred deťmi  nehovoril. Asi si to neželala aj jeho dcéra Marína. To čo vieme určite, tak je to, že ujko Palir nedobrovoľne absolvoval cestu okolo sveta, ktorá trvala viac ako 6 rokov. Začala sa pred začiatkom 1. svetovej vojny v r.1914 a skončila r. 1920.

V tomto roku bude 100 rokov od jeho šťastného návratu domov.

                                                                                                                      Rudi Galgon

1. február 2020

VÁŽENÉ OBECNÉ ZASTUPITEĽSTVO,

    zasielam Vám výzvu na prerokovanie nášho návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v Slovenskej Vsi, ktorý som odovzdal samospráve ešte r. 2015.

Zároveň Vám vo výzve predkladám návrh na vytvorenie komisie, ktorej úlohou bude komunikovať so stavebníkmi v Agrozóne Vygoda, kontrolovať súlad ich  aktivít s cieľmi projektu a predkladať návrhy opatrení, ak vzniknú problémy v procese jeho realizácie.  Samozrejme, jej kompetencie a zloženie by mali byť predmetom diskusie medzi samosprávou a našim občianskym združením.

 V Slovenskej Vsi dňa   29. 01. 2020                                                        Jozef Smrek,

                                                                                                     predseda OZ Vygoda

 VÝZVA K PREROKOVANIU NÁVRHU KONCEPCIE ROZVOJA AGROTURIZMU V NAŠEJ OBCI

     V minulom volebnom období  naše združenie predložilo Obecnému zastupiteľstvu návrh dokumentu, ktorý si kládol za cieľ otvoriť diskusiu k rozvoju agroturizmu v Slovenskej Vsi (viď rubriku AGROTURIZMUS na našej webovej stránke www.slovenskaves-vygoda.sk).

Odpoveď sme nedostali. A ani nám nebolo oznámené, prečo samospráva nechce prijať žiadnu koncepciu, žiadne opatrenia, ktoré by stimulovali rozvoj agroturizmu v Slovenskej Vsi.

   Bol náš pokus  o vytvorenie koncepcie rozvoja agroturizmu v našej dedine naozaj až tak zlý, že nestal ani „za fajku tabáku“? Alebo odloženie dokumentu „do zásuvky“ je nezodpovedným krokom bývalého vedenia obce?

   Od vzniku navrhovaného dokumentu ubehlo viac  ako 4 roky, a tak pod zorným uhlom nových skúseností v dobrovoľníctve v našej v obci, ale aj na celom Slovensku, môžeme opätovne posúdiť jeho životoschopnosť, resp. jeho odbornú úroveň. Z týchto dôvodov chceme osloviť aj ZMOS, pretože v jeho agende je rozvoj vidieka zaradený medzi jeho priority a v nedávnej dobe vypracoval analytickú štúdiu venovanej rozvoju dobrovoľníctva.

Predpokladáme, že odborníci – ktorí budú posudzovať náš dokument – budú požadovať aj oficálne stanovisko obce, v ktorom by mali byť zdokumentované výhrady samosprávy k navrhovanej koncepcii,  ale aj Vašu víziu rozvoja agroturizmu v Slovenskej Vsi. Samozrejme aj to, prečo nebol prerokovaný na zasadnutí  Obecného zastupiteľstva.

Pripomíname, že návrh koncepcie rozvoja agroturizmu v obci bol už v minulom volebnom období predložený na odborné posúdenie prof. Ing. arch. Michalovi Šarafínovi, DrSc, ktorý je uznávaný odborník vo sfére samospráv našich dedín (známy aj v zahraničí ako predstaviteľ architektonickej školy vidieka). Ten nielen pozitívne hodnotil obsah navrhovaného dokumentu, ale pre obec vypracoval štúdiu projektu Amerikánke mostíky, ktorý navrhujeme realizovať v rámci obnovenia historického jadra obce pri katolíckom kostole (viď projekt na našej webovej stránke v rubrike PROJEKTY). Taktiež sme uskutočnili anketu, v ktorej mohli občania vyjadriť svoj názor a pripomienky k návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v obci.

    Preto Vás žiadame – v zmysle zákona o práve na informácie (zákon č. 211/200 Z.z.) – aby ste nám  zaslali stanovisko, ktoré bude jasne deklarovať Vaše stanovisko k nášmu navrhovanému dokumentu, a prečo doteraz nebol zaradený do programu Obecného zastupiteľstva. Povedané ešte zrozmitelnejšie, či Plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja Slovenskej Vsi máme považovať iba za formálnu záležitosť alebo či v tomto volebnom období môžeme počítať s opatreniami, ktoré budú vytvárať prajné prostredie pre rozvoj agroturizmu a dobrovoľníctva v oblasti rozvoja kultúrneho a prírodného dedičstva v našej dedine.

(V opačnom pripade text o agroturizme v strategickom dokumente obce pôsobí veľmi zmätočne: vyvoláva u občanov ilúziu, že samospráva podporuje rozvoj agroturizmu v obci.)

               Naše obavy vychádzajú z nasledujúcich poznatkov:

    V minulom volebnom období zanikla naša spolupráca so samosprávou, a preto sme  požiadali  Obecný úrad (v zmysle zákona o informáciách), aby nám samospráva odpovedala na otázku, či Agrozóna Vygoda je zaradená medzi rozvojové projekty obce. Starosta obce nám dňa 10. 10. 2019 odpísal: „Agroturistická zóna Vygoda nie je zaradená medzi rozvojové projekty obce“.

   Čo k tomu môžeme dodať. A čo by na takúto odpoveď povedali experti zo ZMOS, ktorí dobre fungujúcu samosprávu spájajú s kvalitatívne novým prístupom k aktivitám a projektom dobrovoľníkov?

Tak či onak, v princípe je každý projekt – ktorého vznik je podmienený vznikom nového doplnku územného plánu – rozvojovým projektom. Nehovoriac o projekte, ktorý korešponduje s plánom hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja obce či mesta. A ešte niečo. Keby nevznikol náš projekt, tak obnovenie stredovekého osídlenia pri potoku Barnahógy – ktoré s prestávkami trvalo až do polovice 20. storočia – by sa stalo výzvou pre budúce generácie Slovenskovešťanov. (Napokon naši potomci  najobjektívnejšie zhodnotia miesto Agroturistickej zóny Vygoda v rozvoji našej obce a rozvíjaní kultúrneho dedičstva v našej obci.)

 My sme predovšetkým chceli vedieť, či sa niečo zmenilo v postoji samosprávy k spolupráci s našim OZ v novom volebnom období. Veď kto sleduje trendy na slovenskom vidieku, tak vie, že medzi strategické úlohy dedinských samospráv patrí tiež  to, aby  vidiek zostal vidiekom. Teda nie naše OZ musí hľadať systémové opatrenia na dosiahnutie strategického cieľa, ale samospráva to má priamo v popise svojej práce.

    Naše OZ  prišlo s elegantným riešením, ktoré môže  prispieť k naplneniu tohto strategického cieľa na vidieku: Pre Slovenskovešťanov s „roľníckym cítením“ sme vytvorili  agrozónu, ktorá je prioritne zameraná na upevnenie vidieckého charakteru našej obce. V určitom zmysle môžeme povedať, že samospráve sme ponúkli alternatívny formát bytovej výstavby.

    Aby občania pochopili nový prístup k rozvoju obce, očakávali sme, že samospráva nám pomôže prinajmenej v osvetovej práci medzi stavebníkmi. O takom opatrení som hovoril už v minulom volebnom období, ale spomenul som to i na zasadnutí Obecného zastupiteľstva dňa 26.6. 2019. Žiaľ, do zápisnice sa to nedostalo. Ide o náš návrh, aby sa vytvorila komisia, ktorá by mala na starosti komunikáciu so stavebníkmi v Agroturistickej  zóne Vygoda. V praxi by to znamenalo, že každý stavebník by už pred vydaním stavebného povolenia bol informovaný o princípoch a cieľoch Agroturistickej zóny Vygoda.  Pri dobrej komunikácii so stavebníkom – ktorý si ctí našu prácu a chce prispieť k rozvoju Agrozóny Vygoda – by nemal byť problém ani s podpísaním čestného prehlásenia. Čestným prehlásením by sa stavebník v Agrozóne Vygoda zaviazal rešpektovať agroturistické zameranie riešeného územia a ciele projektu. (Aj preto, aby stavebník s „mestskými maniermi“ si uvedomil, že stavia dom v dedine a nie v meste.)

    Existujú dôvody, ktoré by poslancom bránili podporiť takýto prístup k stavebníkom, ktorí sa rozhodnú zapojiť do budovania Agrozóny Vygoda? Ak nie, potom by nemal byť problém vytvoriť takúto komisiu. V tomto prípade by medzi členmi komisie nemal chýbať poslanec, člen nášho OZ  a architekt, resp. absolvent stavebnej priemyslovky. (Úloha architekta je zakomponovaná i v našej koncepcii rozvoja agroturizmu v obci).

    Koniec koncov, podmienkou koncepčnej práce v rozvoji agroturizmu je diskusia s občanmi, predkladanie návrhov opatrení na riešenie problémov, ktoré vzniknú v procese budovania agroturizmu v obci.  Žiaľ, samospráva nevytvára priestor pre takúto tvorivú diskusiu s občanmi. A to je naše najväčšie sklamanie  z prístupu starostu a poslancov i v tomto volebnom období. Pritom keby poslanci pozornejšie počúvali  hlas nášho OZ,  dokonca by sa vyhli  chybným rozhodnutiam.

  V tejto súvislosti si napr. treba spomenúť na spílenie starého topoľa pri COOP Jednota. Pri čítaní textu návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v obci by sa totiž dozvedeli, že sme navrhovali vytvoriť  inventár vzácnych historických objektov a stromov. Dôvod je jednoduchý: treba ich zachovať pre budúce generácie občanov.

To predpokladá vytvorenie komisie, v ktorej by hlavnú úlohu zohrali občania z obce, ktorí majú lesnícke vzdelanie. Keby sa vytvoril takýto register už v minulom volebnom období, odborná komisia by nikdy nedovolila zrezať topoľ. Je to chyba, ktorú už nedokážu napraviť ani budúce generácie občanov. Existovalo aj menej drastické riešenie, keby sme sa pozreli za hranice nášho chotára. Aké  riešenie existovalo, o tom sme písali na našej webovej stránke   v príspevku: „Aj stromy vedia rozpovedať príbeh našej dediny“ (rubrika PRÍSPEVKY – 1.2.2019).

   Len tak na okraj, čo keby táto komisia bola poverená aj úlohou koordinovať prácu pri rozšírení a skvalitnení brehových porastov potokov v našom chotári? Veď ako vieme, po pozemkových úpravách je vlastníkom pozemkov naša obec. Ak by samospráva oslovila rybárov, poľovníkov, Povodie Popradu a Dunajca, ZŠ (a ďalších), tak by mohol vzniknúť veľmi kvalitný projekt na ochranu životného prostredia (s dosahom i na rozšírenie biodiverzity a udržanie vody v riešenom území).

Nespomínam to bezdôvodne. V Slovenskej Vsi je toľko práce, že pre každého občana sa nájde práca. Preto poslanci by mali vytypovať oblastí v rozvoji obce a občanom povedať, kde je ich pomoc osobitne vitaná – tak ako to navrhujeme v koncepcii rozvoja agroturizmu v obci. Samozrejme, poslanci by mali potom rozmýšľať o stimuloch pre dobrovoľníkov – tak ako o tom píšeme v návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v našej dedine.

    Nové situácie vyžadujú nové riešenia, ba i systémové zmeny. V súčasnej dobe treba na slovenskom vidieku považovať podporu dobrovoľníctva  a zapojenie odborníkov z radov občanov do rozvoja obcí za systémové opatrenie. Či  existuje vôľa poslancov našej obce akceptovať trendy na slovenskom vidieku, to nevieme povedať. Čo však vieme povedať z vlastných skúseností, nezáujem samosprávy o dobrovoľníctvo v oblasti rozvoja dediny kazí radosť dobrovoľníkom z vykonanej práce a najmä odoberá energiu pri realizácii projektov.

 Samozrejme, starosta a poslanci môžu i v tomto volebnom období ignorovať aktivity a návrhy nášho OZ. Existuje však zásadný rozdiel.  Teraz ide predovšetkým o skúšku charakteru starostu a poslancov a tiež o to, či do histórie rozvoja agroturizmu v našej dedine sa definitívne zapíšu ako brzdiaci element. Rovnako to platí i vo vzťahu k rozvoju dobrovoľníctva, ktoré je zamerané na rozvoj a ochranu kultúrneho a prírodného dedičstva v našej obci.

                                                                                                 Jozef Smrek,

                                                                                           predseda OZ Vygoda

POZNÁMKA:     Ak v Slovenskej Vsi existuje vôľa pristupovať k dobrovoľníctvu koncepčne, tak na (ne)spoluprácu

                       samosprávy a nášho OZ by sa malo pozrieť i cez prizmu analytickej štúdie venovanej rozvoju

                       dobrovoľníctva, ktorú vypracoval tím expertov, na žiadosť Združenia miest a obcí Slovenska.

                       Možno potom zistíme (okrem iného), že niektoré opatrenia – ktoré navrhujú experti – sme samospráve

                       predložili už pred piatimi rokmi (v návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v obci).

Michal Kaliňák, hovorca a tajomník Rady expertov ZMOS definuje závery analytickej štúdie takto:

1) Prehodnotiť a aktualizovať plány hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja samospráv miest a obcí, komunitné plány sociálnych služieb a zapracovať do nich stratégiu rozvoja dobrovoľníctva.
2) Zmapovať miestny potenciál dobrovoľníctva v samospráve (fyzické osoby, mimovládne organizácie, športové kluby, záujmové spolky, cirkevné spoločenstvá) a dohodnúť s nimi spôsob propagácie činnosti dobrovoľníkov v lokálnych médiách.
3) Zabezpečiť preškolenie zamestnancov samosprávy v tematike dobrovoľníctva tak, aby budúci potencionálni dobrovoľníci dostávali správne informácie o príležitostiach, právach a povinnostiach a možnostiach dobrovoľníckych programov.
4) V organizačných štruktúrach samospráv uznať pozíciu koordinátora (aj na čiastočný úväzok, v menších obciach to môže byť niekto z aktívnych pedagógov základnej školy alebo zamestnanec spoločného obecného úradu) a zabezpečiť mu školenie v oblasti dobrovoľníctva.
5) Nadviazať spoluprácu s lokálnymi alebo regionálnymi organizáciami zastrešujúcimi dobrovoľníctvo, umožniť v existujúcich grantových schémach financovaných z participatívnych rozpočtov samosprávy čerpanie prostriedkov na čiastočné krytie mzdových nákladov koordinátora dobrovoľníckej činnosti.
6) K uvedenej štúdii vydať pre volené orgány samospráv informačné letáky (tzv. newslettery) s priblížením problematiky dobrovoľníctva, osvedčenými postupmi na podporu rozvoja dobrovoľníctva a príkladmi dobrej praxe.
7) V spolupráci s národnými, regionálnymi, lokálnymi platformami dobrovoľníctva a regionálnymi vzdelávacími centrami pripraviť vzdelávací modul s cieľom priblížiť samospráve problematiku dobrovoľníctva a mentoringu v tejto oblasti.
8) V spolupráci s platformou dobrovoľníckych centier iniciovať permanentné zverejňovanie príkladov dobrej praxe dobrovoľníckej činnosti.

Zdroj: ZMOS – Aktuality (22. 10. 2019)

1. február 2020

SMUTNÉ A EŠTE SMUTNEJŠIE

         (posilvestrovské zamyslenie)

      Začiatok roka zvykneme vítať s nádejou, aby nás i našu rodinu všetko zle obišlo. A tí, ktorí dokážu ešte hlbšie vnímať krehkosť nášho života, si prajú i mier vo svete a aby naša planéta bola čím menej zasiahnutá  bezohľadným egoizmom človeka.

Týmto smerom sa mi celý deň motali myšlienky, keď sme na Vygode – pri autobusovej zastávke – objavili odpad  po silvestrovskom hodovaní. Ale čo si priali ľudia, ktorí bez výčitiek svedomia vystúpili z auta, vyhodili odpad a pokračovali v silvestrovskej spanilej jazde?

A kto to mohol byť?  – pokračoval som v dumaní nad ľudským egoizmom a našom vzťahu k prírode.

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

​

           /Odpad – keď som sa s rodinou vracal domov – sme naložili do auta. Kedže odpadu bolo veľa, o týždeň sme                          upratali i posledné vrece./

     Rómovia to v žiadnom prípade neboli. Bolo  tam toľko zbytkov po petardách, že to zjavne ukazovalo na „kultúrneho“ Slováka. Rómom by bolo ľúto dať toľko peňazí na petardy a najmä by sa neunavovali merať cestu až na Vygodu. Bolo tam i veľa jednorazových plienok. To zase ukazovalo na mladú rodinku s dieťaťom. Boli tam i fľaše, rozbitý tanier a ďalší odpad zo silvestrovských osláv.

    Tak či onak, môžeme konštatovať, že to boli skôr mladí ľudia ako dôchodcovia. A to je najsmutnejšie zistenie.

A vlastne ani nemá  význam hľadať pôvodcov „čiernej skládky“. Veď podobní „milovníci“ prírody žijú v každom meste, v každej dedine (rád by som sa mýlil). Isté je len to, že každého – kto márni peniaze na nákup petárd či vyhadzuje odpad do prírody, nemôžeme zaradiť medzi naozajstných ochrancov našej nádhernej prírody.

Ich ego je také silné, že všetky argumenty smerujúce k ochrane prírody sa od nich odbíjajú ako ľadovec  od  železa.

    Možno pravdou bude i to, že keď v budúcnosti privítame Nový rok  bez ohňostrojov, až potom bude zrejmé, že ľudia sa zbavili svojho egoizmu vo vzťahu k prírode. Intenzita hlučnosti ohňostrojov – či si to uvedomujeme, alebo nie – je barometrom úrovne egoizmu našej spoločnosti vo vzťahu  k prírode.

     Ja sa už nehlučného Silvestra nedožijem. Mladej generácii ale prajem, aby sa aspoň na staré kolená dožili tichého Silvestra. Veď hluk nemajú radi len zvieratá, ale i starí ľudia.

                                                                                                                             Jozef Smrek

                                                                               N O V O R O Č N Ý    V  I N Š

                                                           2 0 2 0

             Našim čitateľom  vinšujeme veľa, veľa zdravia a radosti zo života a nech sa im v roku

                                      2020 aspoň  „kuscik ščenšča zapľonto pod nogy“.

                                                                                                                                             Jozef Smrek,

                                                                                                                                        predseda OZ Vygoda

 1. január 2020

 NAŠE PLÁNY V ROKU 2020

     Niektorí ľudia hovoria, že nie je dobre si robiť plány na začiatku roka. Keď sa však pozrieme na život našich roľníckych predkov, tak už v januári začali intenzívnejšie plánovať jarné práce na svojom malom gazdovstve. Možno si neuvedomujeme, ale takéto plánovanie malo pozitívny vplyv i na ich spôsob premýšľania o spolužití ľudí v našej dedine. Majúc v hlave svoj „gazdovský plán“, nemohli si dovoliť „rozhnevať si celú dedinu a rodinu“, lebo mohlo sa stať, že by im nikto neprišiel pomôcť ani  v čase žatvy či pri zbere zemiakov (a nielen vtedy). Pravda, našli sa i takí, ktorí nedokázali spolupracovať. Ani v minulosti nie vždy naši predkovia našli spoločnú reč.

     Dnes už negazdujeme, a preto si môžeme dovoliť ešte viac prejaviť svoj egoizmus. Veď už aj do našej dediny dorazila „nová doba“. A v nej každý kope za seba. Ale naozaj sme tak nezávislí, že už nepotrebujeme si navzájom pomáhať? Čo keď je pravda v tom, že sme na sebe ešte viac závislejší (len nám to ešte nedošlo). Len tak mimochodom, vari nás klimatické zmeny obídu a ochranu životného prostredia v našej obci nám vyriešia iba poslanci či nebodaj úradníci v Bruseli?

Po nás potopa a to doslovne. Veď kto z nás by si nepamätal povodeň z r. 2014. Ale stretli sa potom občania s poslancami, aby spoločne rozmýšľali o tom, ako by  sme v budúcnosti aspoň oslabili silu povodní?

 (Ach, zabudol som – každý kope za seba. Nech si povodne v obci riešia občania žijúci pri potoku a samospráva. My máme dom ďalej od potoka. )

     Kto sleduje náš web, tak možno si všimol, akú veľkú pozornosť venujeme otázkam spolupráce občanov pri rozvoji obce. Robíme to cielene, lebo spoluprácu občanov považujeme za prejav našej  občianskej zodpovednosti a citového vzťahu k Slovenskej Vsi. A nielen to. Náš aktívny prístup môže priniesť peniaze do obecnej pokladnice. Sledujúc cenu práce na trhu, nemôže nám uniknúť, že dobrovoľníci z radov občanov nepýtajú (ak pýtajú) toľko ako firmy. Je to takpovediac za symbolické euro, aby aspoň uhradili svoje náklady.

    V tomto kontexte sa možno zhodneme, keď napíšem, že bez spolupráce samosprávy a občanov sa nám nikdy nepodarí napr. efektívne ochraňovať životné prostredie a v konečnom dôsledku oslabiť dôsledky sucha a povodní.  Keď si však uvedomíme, že od r. 1990 v našej dedine sa nezrealizoval ani jeden väčší projekt na ochranu životného prostredia (resp. rozvojový projekt), ktorého autorom by boli dobrovoľníci z obce (nepočítajúc aktivity nášho združenia), tak čosi nie je v našej dedine v poriadku. Človek si chtiac – nechtiac musí položiť otázku, ako sa mohlo stať, že sme v minulosti dokázali odpracovať toľko brigádnickych hodín, ako napr. pri regulácii potoka, výstavbe kultúrneho domu, školy, šatne pre futbalistov, niekdajšieho lyžiarského strediska a pod.

V každom prípade môžeme vysloviť názor, že už dozrel čas, aby Obecné zastupiteľstvo predložilo koncepciu spolupráce s občanmi pri riešení problémov obce, kde je vítaná ich pomoc.

     Otázka stojí, či sú starosta a poslanci ochotní s občanmi na túto tému diskutovať tak, aby na jej konci bol vytvorený dokument, kde by už boli vytypované oblasti spolupráce a jasné pravidlá a stimuly pre občanov, ktorí sú ochotní podieľať sa na riešení problémov, ktoré je potrebné v obci koncepčne riešiť. Viac sme sa k tejto téme vyjadrili v návrhu koncepcie rozvoja agroturizmu v Slovenskej Vsi, ktorý sme predložili starostovi a poslancom r. 2015  (text je uverejnený v rubrike AGROTURIZMUS).

     Rok  2020 nám veľa napovie, akou cestou sa uberá samospráva v novom volebnom období vo vzťahu k aktivitám občanov, ktorí sú ochotní  podieľať sa na riešení problémov obce.  A to preto, lebo naše združenie na konci minulého roka zaslalo Obecnému zastupiteľstvu výzvu, v ktorej ponúkame samospráve spoluprácu pri riešení problému bezpečnosti „križovatky Vygoda“ (viď text výzvy v rubrike PRÍSPEVKY uverejnenej v decembri 2019).

     Či sa rozhodnú zástupcovia obce s nami stretnúť a rozprávať sa o spolupráci pri realizácii dopravného projektu „Bezpečnosť križovatky Vygoda“, to nevieme povedať. Vieme však povedať, že príprava tohto projektu na podanie žiadosti na stavebné konanie bude najdôležitejším cieľom nášho združenia v r. 2020. Potom budeme hľadať spôsob, ako získať grant a financie, ktorými budeme musieť uhradiť okolo 5 – 10 percent z ceny dopravného projektu.

Pravda je i taká, že pokiaľ Obecné zastupiteľstvo neotvorí diskusiu o vytvorení koncepcie spolupráce samosprávy a občanov  v rozvoji obce, bude to veľmi, veľmi ťažké.

                                                                                                                                                         Jozef Smrek

                                                                            „P o š a d k y“  t r o c h u   i n a k

   Darmo, už sa nevrátia časy, keď sa naši starí a prastarí rodičia stretávali na „pošadkách“ a družne  rozprávali

o „všeličom“. Veľmi radi vtedy rozprávali príbehy – skutočné i vymyslené.

Majúc v pamäti detské zážitky z „pošadiek“, akosi podvedome ma priťahuje rozpovedať životné príbehy „Sloviancanov“. Pravdepodobne k tomu prispel i môj pobyt v zahraničí, kde ma vždy pochytila veľká nostalgia po mojej rodnej dedine. Takto som sa v r. 1997 v Chicagu vrátil k spomienkam na detstvo a mladosť a začal som sa hrať so slovíčkami. Výsledkom tohto hrania sú i spomienky na moje susedky, ktoré s úctou volám „moje sudičky“. Poviedky o Slovenskovešťanoch (pod názvom „Test – testament“) – ktoré som napísal počas môjho pobytu v USA – sú zatiaľ v rukopise.

     Aj keď pôvodne bola poviedka o mojich „sudičkách“ určená pre moju rodinu, možno oslovia i čitateľov. Veď je to príležitosť, aby aj oni – ak chcú – zaleteli v spomienkach k sudičkám, ktoré ich svojim životom nabádali premýšľať o vlastnej ceste životom. Spomienky vo forme poviedky uverejňujeme aj preto, lebo moja sudička, teta Bložoňová, mala nemecko – slovenské korene a na našom webe chceme uverejňovať príbehy občanov všetkých národností našej dediny. Doteraz sme uverejnili iba životné príbehy slovenských a židovských občanov našej obce.

   Tým, že som vyštudoval históriu a v dôchodku mám viac času, pracujem aj na spracovaní príbehu Agroturistickej zóny Vygoda. Nápad vytvoriť agrozónu v rodnej dedine som tiež dostal v USA. Bolo to v čase, keď som písal o mojom detstve a moja myseľ neustále lietala Slovenskou Vsou. Môj plán agroturistickej zóny – presnejšie mojej rodiny, lebo sám by som to určite nezvládol –  poslanci schválili až na druhý pokus r. 2005 (1. pokus bol r. 2000). Kedže takéto nápady nevznikajú v každej dedine, bolo veľmi zaujímavé sledovať postoje občanov, osobitne vlastníkov pozemkov, ba i poslancov

a starostov. Jednoducho, môj pripravovaný dokument zachytí vo všetkých odtieňoch prajnosti a neprajnosti celé spektrum postojov “ Sloviancanov“ k budovaniu  Agrozóny Vygoda v našej dedine.

     V príprave dokumentu je pre mňa veľkou inšpiráciou učiteľ V. Antol ( 1909 – 1977), ktorý vydal svedectvo

o Slovenskovešťanoch v časoch, keď bol učiteľom v evanjelickej škole (viď jeho kroniku uverejnenú v našej rubrike HISTÓRIA). Popravde ešte neviem, či  napíšem príbeh „Sloviancanov“ podobnou formou ako učiteľ Antol, alebo si zvolím štýl, ktorý som použil pri vykreslení charakterov  susediek z detstva: tety Bložoňovej a Venglárovej. V tomto prípade skôr cítim inšpiráciu v slovenskej spisovateľke Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá provokatívne neidealizovala vlastnosti dedinského človeka, pretože detailne poznala odvrátenú stranu spolužitia ľudí na vidieku. A možno to bude kombinácia kroniky a poviedok, v ktorých zobrazím niektoré postavy a postavičky z našej obce, ktoré najviditelnejšie prezentujú jednotlivé prúdy „prajnosti a neprajnosti“ vo vzťahu k projektu Agrozóny Vygoda.

    V každom prípade moje pripravované „dielko“ venujem tete Zuzane Varholovej, ktorej prajnosť a dobrota ma sprevádza do dnešných dní. Jej bude patriť i prvá kapitolka pripravovaného dokumentu. My tu už nebudeme, ale budúci obyvatelia Agrozóny Vygoda by mali pamätať, že bez jej múdrosti a zmyslu pre fér hru by sa  nerealizoval projekt na obnovenie osídlenia pri potoku Barnahógy ( treba to zaznamenať aj kvôli historickej objektivite, ak v budúcnosti naši potomkovia budú hodnotiť naše skutky, našu ochotu spolupodieľať sa na rozvoji našej obce, ba i náš životný štýl po r. 1989).

    Či sa mi  podarilo v poviedke „Bociany prileteli“ zobraziť svet detí v našej dedine v 60 – 70 rokoch prostredníctvom spomienok na moje „sudičky“, ale musia posúdiť čitatelia.

                                                                                                                                                                 Jozef Smrek

                                                                           B o c i a n y     p r i l e t e l i

   Svet detí je svet rozprávok. Za siedmimi horami a siedmimi riekami…žil kráľ a kráľovná, ktorým sa narodil dcéra…sudička ju pri kolíske varovala pred vstupom do 13. komnaty… .

     Veru, sme veľmi ľahkovážní, keď sme prestali veriť v sudičky. Vraj už nie sme deti!  Až neskôr som i ja pochopil, že celý život sme obklopení sudičkami. Sudičkami z mäsa a krvi. Poď, ukážem ti cestičku, len poď, neboj sa, pocítiš moju radosť i bôľ, lásku i nenávisť, sklamania i nenaplnené túžby. Nasleduj ma. Sudičiek je veľa. Veľmi veľa.

    Moje prvé dve sudičky – ako je ich dobrým zvykom – chceli žiť čím najbližšie pri mne. Sudička  menom Bložoňová (1910 – 1979) – žila po mojej ľavej strane – v dome č.15. Sudička  menom Venglárová (1906 – 1971) žila v drevenej chalúpke po pravej strane. Vybrala si číslo domu 13.

„Mama, prečo teta Venglárová natiahla ostnatý drôt na plote pri našej stodole?“- spýtal som sa. „Bojí sa o plot.“- znela stručná odpoveď. Nechápem, ale viem, že už nemôžem veselo prebehnúť úzkou uličkou – ak nechcem riskovať škrabanec, či roztrhnutie košieľky.

Čím viac si nešťastná sudička chránila svoje skromné bohatstvo, tým viac priťahovala ľudské i neľudské tvory.

Kde je najviac chrústov? No predsa na javoroch pred domom susedky Venglárovej. A tak sme sa triafali kameňmi a polenami do koruny stromov, až kým sme nepočuli jej zlostný krik z okna.

Vtedy sme ešte nevedeli o existencii anglických trávnikov, ale trávnik pred jej domom bol pre nás vábivejší, než všetky trávniky od Japonska až po zelené Anglicko. Chránila si ho ako oko v hlave. Keď ráno pastier hnal ulicou kravy na pašu, už stála na mostíku a hrešila pažravé a nič nechápajúce kravy. V predvečer opäť zaujala svoje miesto na kapitánskom mostíku a nedovolila im pochutnať si na jej trávičke.

Och, ako opojujúco sa skákalo z nášho mostíka rovno do jej páperovej priekopy. Samozrejme, až do chvíle, ktorú sme ako deti veľmi dobre poznali.

    Boli obdobia, keď naše rodiny žili v mieri. Vtedy bolo zvykom – televízia nebola – chodiť na posiedky. Bol to nádherný zvyk. „Dnes deti ideme k tete Laufovej.“ „Poďte deti, ideme k tete Jacenkovej“ Na posiedky sa zvyčajne chodilo v zime. V lete nebol čas. Radostne sme súhlasili. Na návšteve sme sa hrali, ale jedným uškom pozorne počúvali dospelých.

I teta Venglárová bola výbornou rozprávačkou – až sa zastavoval dych: „…a prišla jedna mladá žena slúžiť do jedného bohatého domu. Domáca pani jej vraví: „Ja teraz musím ísť preč. Neprídem do večera. Keď budeš hladná, zober si z rúry jedlo.“ Pani odišla. Po čase slúžku prepadol hlad. Otvorila rúru a skamenela. Uvidela upečené dieťa. Rozprávania o mŕtvych, prebudenia v hrobe, duchovia. Hrôza. Po takých večeroch som sa bál vyjsť spod periny. Nebodaj bolo treba ísť ešte raz na záchod. Ani za svet. Radšej som trpel. Bolo to nádherné prežívanie strachu. A dávajte pozor na nočnú moru. Môže vás zadusiť. Ak si však preložíte nohy do kríža, stratí nad vami moc. Tak som musel dávať pozor, aby som zaspával so skríženými nohami.

Toho zvyku som sa nezbavil doteraz. Možno preto ma ešte neprišla navštíviť. Ale ja viem, že raz príde –  potvora zubatá.Ona vie tiež svoje – človek dlho nevydrží so skríženými nohami.

       Obdobia návštev zvyčajne netrvali dlho. Stačilo, aby sme doviezli drevo z lesa a nebodaj sa nešťastne skotúľalo k stene jej maštale. Už bol oheň na streche. Môj dom, môj hrad. Ale čo mala robiť nešťastnica, keď deti jej susedov Dindovcov (Milan,Miro, Braňo, Dušan a ich kamarát Jano Kiska) založili hudobnú skupinu The Black Devils a veselo v dome nacvičovali pesničky? Ani netušila, že názov skupiny „The Black Devils“ znamená v preklade Čierni diabli, no pri počúvaní hlučných tónov určite prežívala muky pekelné.

​

   Niekedy sa zbehnú udalosti tak rýchlo, že človeku až neskôr dôjde, že už nebude tak, ako bolo. Suseda Venglárová náhle ochorela. Nemala dlhé trápenie. O rok zomrel aj jej muž. Chalúpka zostala prázdna.

   S odstupom času na sudičku Venglárovu s láskou spomínam. Ukázala mi, kam vedie cesta životom, keď sa pre maličkosti zabudneme radovať zo života. A možno pravdou bude to, že mala dobré srdce, len povaha jej bránila viac rozdávať dobro okolo seba. Až neskôr som sa od tety Demkovej dozvedel, že naša susedka ako dieťa osirela, a potom slúžila v ich rodine. V skromných podmienkach vychovala s manželom 4 deti. I jej muž to v živote nemal ľahké – veď prešiel peklom 1. svetovej vojny.

                                                                                           ****

     Mojej sudičke Bložoňovej osud neprisúdil mať deti – sudičky sú tiež podriadené osudu, tak ako grécki bohovia. Aj ona však mala pred záhradou priekopu. Z tejto divadelnej lóže sme niekedy sledovali vzrušujúce scény.

      Na druhej strane cesty stál dom môjho priateľa Janka Laufa. Ich komín bol známy nielen v dedine – turisti si ho radi fotografovali, lebo na jeho vrchole trónilo ohromné hniezdo bocianov.

„Už priletel bocian!“ – veselo sme šírili správu o africkom poslovi jari. „Už priletel aj druhý.“ Veľmi sme sa tešili – vedno s nimi. O hniezdo mali záujem aj iné bociany. Vtedy sme boli svedkami urputného zápasu a radostného tanca víťazov. A nemuseli sme jedným okom sledovať tieň nešťastnej sudičky – susedy Venglárovej. Teta Bložoňová nikdy na nás nekričala. Ako dieťa som veľa nevedel o jej pohnutom živote. Spolu s manželom patrili do veľkej rodiny Spišských Nemcov. Z počutia starých ľudí som badal rešpekt pred ich pracovitosťou. „Ó, oni boli robotní.“- počul som neskôr od mamy. V jeseni cez našu dedinu prechádzali z nemeckej obce Výborná s vozami plných zemiakov. Mali väčšie úrody než my. Ak bolo treba, pracovali sviatok – nesviatok. Gorali nie. Stalo sa, že bratovi mojej mamy padlo do oka nemecké dievča z Jurského. V nedeľu sa tam dotrmácal na bicykli a doma ju nenašiel – hrabala seno. Doma vraj prehlásil – „Nebudem ja chodiť za dievčaťom, čo nedeľu nesvätí.“ (Neskôr mi  teta Žofajová – ktorá ešte v osemdesiatke čítala knihy – mi pre objektívnosť pripomenula, že na úspechoch nemeckých gazdov vo Výbornej mali veľký podiel i Gorali, ktorí u nich slúžili.)

Pracovitosť nebola cudzia ani mojej dobrej sudičke. Možno upracovaná, ale určite spokojná žila so svojim manželom až do príchodu vojny. Odmietala fašizmus, nechodili na fašistické schôdze. Napriek tomu neminul ich povojnový osud Nemcov. Už neviem, z akých dôvodov sa neusadili v Nemecku. Ach, zabudol som: nemohla zostať v Nemecku, veď  teta bola moja sudička.

    Začínali z ničoho. S nemeckou vytrvalosťou opäť sa dokázali postaviť na nohy. Rád som k nim chodieval. Tak nádherné susedké vzťahy i dnes majú v mojich spomienkach zachovanú podmanivú príchuť.  Keď bola domáca zakáľačka, bolo zvykom podeliť sa so susedmi. „Aby sme nezabudli na Bložoňovcov!“- vždy prízvukovala mama.

Keď moji rodičia prežívali ťažkú situáciu – museli v krátkej dobe vyplatiť dom – pomocnú ruku nám podala sudička Bložoňová.

Stužková je nádherná radosť mladých. Moja domáca príprava bola v plnom prúde, keď sa vo dverách objavila moja sudička. A vraví s nemeckým prízvukom – „Počula som, že dnes máš veľký deň. Doniesla som ti na prilepšenie.“

 – a podáva mi 50 korún.

Od prekvapenia nenachádzam slov. Darovať a nič nežiadať. Aké jednoduché, a predsa pre mnohých nedosiahnuteľné. „Teta, sadnite si.“ „Nie, nie, nemám veľa času.“ Trochu pobudne v družnom rozhovore a už odchádza ako dobrá víla z rozprávky.

      Aj sudičky zomierajú. Upracovaná, unavená životom najprv zaľahla. Ležala pokojne, vyrovnaná so smrťou. Bolo mi smutno, keď som ju navštívil. Vedela, že jej koniec je blízko. Prečo však moja dobrá sudička – pri spomienke na Teba – vždy vidím Tvoje upracované trasúce sa ruky? Čo mi chceš nimi povedať? Aj za poctivý život sa platí veľká daň? To mi chceš povedať? Sú v nich zašifrované i ďalšie pravdy o živote? Azda to, že nie je najdôležitejšie v našom živote to, či sme katolíci, evanjelici, ateisti, Nemci, Slováci, Židia či Rómovia. Ale to, ako dokážeme okolo seba šíriť dobro? Alebo si ma chcela svojim životom varovať pred vstupom do 13. komnaty, aby som sa v nej nenakazil nenávisťou k ľuďom inej rasy, inej národnosti, iného presvedčenia?

    Manžel Johan si ešte trochu požil. Aj on mal roztrasené ruky. Prežil toho tiež dosť. I v Kanade bol, ale sa vrátil na Slovensko. Nemali ste deti, dobrí ľudia. Osud vám však doprial aspoň dobrú opateru zo strany rodiny Mackových. Vďaka im.

     Bociany z komína domu rodiny Laufových (kde žili moje ďalšie sudičky), teda vypočuli hlas mojich dvoch sestier – v roku 1953 priniesli vytúženého bračeka. V tomto období boli bociany veľmi štedré na chlapcov, najmä na Jozefov. Neskôr sa v prvej triede stretlo 18 šarvancov, sedem z nich nieslo biblické meno Jozef. Na každého z nich už v dedine čakali sudičky. Veľa sudičiek.

                                                                                                Jozef Smrek

                      75.VÝROČIE OSLOBODENIA NAŠEJ OBCE A VYHLADZOVACIEHO TÁBORA OSVIENČIM

     Ako plynie čas, mnohé udalosti v živote našich predkov začínajú blednúť a vytrácať sa z našej pamäte. Ale predsa. Kto ma úctu k životu a mier medzi ľuďmi  zaraďuje medzi najvyšie hodnoty ľudstva, vždy si pri výročiach spojených s vojnou hlbšie uvedomí, aké  máme šťastie, že sme nezažili vojnu. A mesiac január je príležitosťou, aby sme sa aspoň trochu zamysleli aj nad životom Slovenskovešťanov v časoch vojny a ich vzťahu k vojne. Veď jedno z tajomstiev histórie spočíva v tom, že premýšľaním o živote predkov sa veľa dozvieme aj o sebe a kde smerujeme.

​

    Slovenská Ves bola oslobodená 28.1.1945. Aká bola situácia v tých časoch v našej dedine, vari najkomplexnejšie zachytil učiteľ V. Antol vo svojej kronike, ktorá je uložená na našom webe v rubrike HISTÓRIA. V nej sa môžete dočítať i o tom, ako sa stalo, že gestapo ešte tesne pred oslobodením obce stihlo odvliecť (2.1. 1945) z našej dediny Júliusa Neustadta a Tibora Bureša do koncentráčneho tábora, kde boli zavraždení. Mesiac január 1945 bol tragický i pre Jána Pompu, ktorého Nemci odvliekli na neznáme miesto a už sa nevrátil (viď knihu Slovenská Ves v premenách času). Od tých čias uplynie neuveriteľných 75 rokov.

   Rovnako neuveriteľných 75 rokov ubehne od oslobodenia Osvienčimu. Ľudia – ktorí rozosievajú nenávisť k iným národom a rasám, by najradšej vymazali túto historickú skúsenosť ľudstva. Dôvod je jednoduchý: Ukazuje, akú podobu môže mať nenávisť, keď si voči nej nevybudujeme imunitu.

   Už 20. januára 2019 sme k tejto téme uverejnili príspevok „Január 1945 a teta Teitelbaumová“. V príspevku som chcel upozorniť, akým peklom si museli  vo vojne prejsť židovskí občania z našej dediny. Jej životný príbeh som veľmi dobre poznal, lebo keď som sa presťahoval do Spišskej Novej Vsi, tak naše zoznámenie prerástlo do priateľstva. Kedže 27.1.2020 uplynie 75 rokov aj od oslobodenia Osvienčimu, tak som sa rozhodol celý príbeh Margity Teitelbaumovej uverejniť na našom webe. A to aj preto, lebo v našej dedine sa narodila Anna a Frída Teitelbaumová, ktoré zahynuli v Osvienčime (žili v Starej Ľubovni – viď „Slovenská Ves v premenách času“). Možno sa i tam stretli. Ktovie.

   Nahliadnutie do osudu  Margity Taitelbaumovej – ktorá sa vrátila z Osvienčimu –  nám možno tiež napovie, prečo by sme nemali zabudnúť na vyhladzovací tabor Osvienčim a ani na našich spoluobčanov, ktorí zahynuli v 2. svetovej vojny.

​

                                                                                                                                               Jozef Smrek

​

​

                                  KRÁTKY POPIS MOJICH ZÁŽITKOV V OSVIENČIME AKO VÄZEŇ č. 4286

                                                            Margita Teitelbaumová, Spišská Nová Ves.

​

     Dňa 23.3.1942 bola som s dievčatami z mesta a okolia Spišskej Novej Vsi deportovaná. Prv nás eskortovali v doprovode  tunajších ozbrojených Nemcov do popradských kasární. O niekoľko dní nás nahnali do dobytčích vagónov a odtransportovali do Osvienčimu.

      Po príchode nás dohola ostrihali a namiesto našich šiat sme dostali spodné prádlo, nohavice a košeľu, ruskú uniformu a dreváky. Bola som zadelená do vonkajšieho komanda /Aussenkomando/. Pracovná doba bola od 7 hodiny do 16-17 hodiny. Po troch týždňoch ma premiestnili do iného komanda, kde sme pracovali na stavbe barákov. Táto mužská práca bola pre mňa ako aj pre ostatné veľmi ťažká. Často sme boli esesákmi korbačované. Raz, keď sme pochodovali do práce, si naša spoluväzenkyňa, nemecká jehovistka, bez súhlasu kľakla ku krížu. Tu pribehol veliteľ komanda a menovanú pichol bodákom do srdca. Mŕtvolu sme museli najprv odniesť na stavenisko a odtiaľ – po práci – opäť do tábora.

      Po niekoľkých týždňoch ma  preložili do Birkenau, kde predtým bolo asi 30 tis. sovietskych vojakov. Nemci všetkých zavraždili.

Tu sme mali odstániť močarisko, kde bolo potrebné postaviť baráky. Po postavení barákov všetkých práceneschopných naložili do nákladných áut a odviezli do plynových komôr.

   V Birkenau (ženskom tábore) bolo nás asi 8 – 10 tisíc. V baraku sme mali iba prične, kde na jednom ležovisku spalo spolu 8 ľudí. Hygienické zariadenie tam vôbec nebolo. Pracovný deň začal apelom o 5. hodine. Boli prípady, že väzenkyne pri takom appely odpadávali ako muchy od hladu a slabosti. A to aj preto, lebo niekedy esesákom nesúhlasili počty, a tak sme vtedy stali i niekoľko hodín.

Práve na mojej izbe sa stalo, že jedna Holanďanka sa skryla do slamníka, kde ju dozorcovia neskôr našli. Holanďanku zastrelili a ja som dostala korbáčom 25 na zadnicu. Niekoľkokrát som pri bití odpadla. Kedže som zodpovedala  za blok č. 23, tak mojim ďalším trestom bolo preradenie do komanda zberačov mŕtvol (Beichlkomando). Pracovala som tam 14 mesiacov.

   V tomto komande nás bolo 18. Nemôžem ani opísať, aká to bola neľudská práca. Museli sme zberať mŕtvoly, ktoré boli zasiahnuté elektrinou na ostnatých drôtoch, roztrhnuté psami, alebo zahynuli od vyčerpania a hladu. Okrem toho sme odnášali aj mŕtvoly prinášané vonkajším komandom. Počet týchto nešťastných činil denne aj 300 – 400. Služba v tomto komande bola nepretržitá, museli sme byť v pohotovosti aj v noci, kedže hlavne v tomto čase odvážali mŕtvoly  z márnice do krematória.

​

    Nemôžem zabudnúť na najväčšiu selekciu, ktorá bola v októbri 1942. Všetci väzni v počte 8 – 10 tisíc boli vyhnaní z tábora esesákmi a psami s obvyklou bitkou a kopancami na jednu lúku. Po tomto triedení sa nás do tábora vrátilo len asi 600. Nešťastníci boli za strašného revu, kriku a plaču naložení na nákladné autá a odvezení do plynových komôr a odtiaľ do krematéria. Nenachádzam slov a výrazov, ktorými by som mohla vylíčiť strašný pohľad na toľkú zvieraciu neľudskú beštialnosť. Veď tí odsúdení kričali, v zúfalom vzdore sa hádzali na zem, zatínali prsty do zeme, jedným slovom ich uchvátila hystéria, ba môžem povedať až šialenstvo. Po tomto veľkom triedení bol náš duševný stav veľmi zničený a pritom všetkom sme museli ukážať pevnú vôľu, ďalej pracovať, ukázať, že sme zdravé, aby nás ako práceneschopných nevytriedili do plynu.

   Prúd ďalších trannsportov z Grécka, Francúzska, Belgicka, Poľska neustále dochádzal, takže koncentračný tábor bol stále plný.

Komando nosičov mŕtvol bývalo na 27. bloku, kde sa nachádzala dočasná miestnosť “ozdravovňa“ pre nemocných. Nemocní ani neboli liečení, nakoľko bol úplný nedostatok liekov. Na zastieranie skutočnosti pôsobila tzv. lietajúca ambulancia.  tejto ambulancii pracovala ako lekárka M. Schalbová, ktorá toho času pracuje v detskej nemocnici v Bratislave. Na baráku č. 25 bol tzv. “lazaret“ zberňa položivých , práceneschopných, nemocných, aj zdravých , ktorí doplnili stav na 1000 behom 1-2 týždňov- odvliekli do plynových komôr a potom do krematória. Denne sme museli odniesť z toho bloku 20-30 mŕtvych, ktoré zahynuli následkom hladu, nemoci a vysilujúcej práce. Komandatom tohoto bloku bol esesák Taube.

   Okrem odpratávania mŕtvol mali sme na starosti ešte mŕtvym z úst vytiahnúť alebo vybiť – zlaté zuby. Táto neľudská práca bola pre nás zvláštnym utrpením, to sa nedá opísať, čo sme pri tom prežili. Po niekoľkých mesiacoch bola táto absurdnosť na vyšší rozkaz zastavená.

Koncom decembra 1942 bol na bloku 25 zostavený nový transport do plynových komôr. Nakoľko stav úbožiakov nedosiahol 1000, dovliekli 17 celkom zdravých práceschopných väzňov z táborovej ulice a takto celý transport v počte 1000 zničili obvyklým spôsobom. Neľudský nárek úbohých ešte aj dnes mi zneje v ušiach.

   Bola som svedkom toho, keď v noci esesáci spoza drôtenej ohrady prilákali ženy, ktoré šli na potrebu, s tým, že ich oslobodia, ale tieto ženy narazili na drôtený plot a boli zasiahnuté elektrickým prúdom. Týmto spôsobom zaháňali esesáci nudu a našli si týmto spôsobom rozptýlenie. Stalo sa to najmä s neskúsenými Holanďankami , a to sa opakovalo niekoľkokrát. Ráno sme museli pozstatky týchto nešťastných pozbierať a podať hlásenie o ich úmrtí.

Na jar 1943 zdravé väzenkyne podozrivé na škrvrnitý týfus na ambulancii bloku 30 boli fenoliniekciami do srdca usmrtené. Túto procedúru prevádzali esesmani sami a bez lekárov. Mŕtvoly museli sme ešte za tepla odniesť do márnice.

    Zahraničné transporty neustále prichádzali, takže sme boli stále zamestnané. Táto neľudská práca nás telesne aj duševne celkom vyčerpala. na nemocničnom revíre boli lekári: Dr Weber, Dr. Schuman, Dr. Rode a neskoršie Dr. Mengele.

     Na jar 1943 prevádzal na bloku 32 Dr. Shuman na nás násilné pseudo-lekárske pokusy, sterilizáciu. Následky týchto pokusov sú ešte aj dnes u mňa badateľné. V tábore pri ženách boli ešte títo hodnostári: Schvarzhuber, Mandlová, Drechslerová, SS-obersturmbanfürer Fraz Hoess, Otto Moll, šéf krematória na Brzezinskách- Birkenau.

    Koncom decembrea 1943 oddelenie nosičov mŕtvol likvidovali a mňa zadelili na nemocničné oddelenie (Krankenbau), kde bolli pacientky postihnuté hnačkou (Durchfallblok) ako ošetrovateľka. Staršinom na tomto bloku bola Poľka menom Mária Nowačíková (politická väzenkyňa). Musím povedať, že táto väzenkyňa mi zachránila život. V tomto čase dochádzali transporty z protektorátu      (Terezín) a tých behom krátkeho času likvidovali (plynom).

    Roku 1944 prichádzali transporty denne z Maďarska. Nakoľko náš nemocničný blok stál blízko rampy, videli sme okamžité triedenie (selekciu) prichádzajúcich.  Bolo počuť veľa srdcerúceho náreku a plaču, kedže deti odtrhli od svojich rodičov, nakoľko mladých a úplne zdravých ponedchávali v tábore, ostatných poslali hneď do plynu. Pri jednej príležitosti poslali nás po prádlo do iného tábora v Brzezinkách a na ceste medzi táborom sme zbadali väčšiu jamu a ako sme sa dozvedeli, na tomto mieste pálili za živa deti z maďarského transportu.

    Jedného ňa prežila som nasledovný prípad: na mojom pracovisku kde som pracovala ako ošetrovateľka , zostalo mnoho pozostatkov z jedál po umierajúcih. Z  týchto odpadkov chcela som mojim známym z maďarského transportu pomôcť. Pri tejto príležitosti ma dozorkyňa menom Bormannová prichytila a dostala som strašnú bitku a za trest mňna aj s mojimi spolupracovníčkami preložili do trestného komanda (Strafkomando) na 3 týždňe.

    Boli prípady , keď si väzni chceli zachrániť život rôznym spôsobom. Jedna Belgická židovka menom Malla ušla s jedným poľským väzňom. Niekoľko týždňov boli na slobode, potom ich ešte v Poľsku chytili. Priviezli ich do tábora späť. Poliaka za živa upálili a Belgičanku mali vešať. Šibenica bola postavená na táborovej ceste, všetci väzni museli byť na tomto akte prítomní. Nejakých spôsobom sa tejto Belgičanke podarilo zohnať žiletku, s ktorou si podrezala žili, udrela odprevadzajúceho esesáka do tváre (volal sa Ritter) a odpadla. Prítomná veliteľka Drechslerová nám rozkázala odniesť ju na nositkách do jedného prázdneho bloku, kde ju dobili a v krematóriu upálili.

    Na nemocničné oddelenie (Krankenbau) sme dostali 2 krát týždenne veľkú “návštevu“: Dr Mengele, tab. lekárka Erna Weiss a staršina tábora Orli Reichardová. Dr. Mendele okrem riadnej prehliadky bloku prevádzal triedenie. Keďže  triedenie do plynových komôr už sa neprevádzalo na táborovej ulici a maďarské transporty dochádzali denne, prijali na nemocničné oddelenie väzňov hromadne. Nakoľko bolo málo miesta, vytriedil Dr. Mendele do plynu každý piatok 300-400 ľudí.

​

   Na jeseň 1944 previezli nás z Birkenau asi 2000 do tzv. cigánskeho tábora. V tomto tábore boli sme len krátky čas. Pri tomto presťahovaní ma zbil jeden esesák menom Kinský pritom rodák zo Spiša. Bil ma so slovami: nikdy už neuvidíš naše krásne Tatry. Do tohoto tábora prišli menšie transporty, ktoré boli hneď likvidované. Toho času už dostali väzni rozkaz zbúrať jedno krematórium neďaleko od Birkenau.

​

   Dňa 17.1.1945 prišiel rozkaz zničiť všetky kartotéky a písomnosti a 18.1.1954 ráno museli nastúpiť všetci zdraví, nemocní ostali ležať a takto začal tzv. pochod smrti oswienčinských väzňov. Pochod smrti viedli silne zbrojení SS-mani. Väzňom, ktorým ubúdali sily a ďalej nevládali pochodovať esesáci ich jednoducho odstrelili a pochod pokračoval ďalej. Tak nás išlo tisíce dva dni o hlade a smäde, kým sme na jednom do otvorených vagónov a v najväčšej zime bez dostačujúceho oblečenia odviezli nás do Rawensbrücku. Tu nás umiestnili v tzv. mládežnickom tábore, kde sme ďalej žili v najväčšej biede a špine. V tomto tábore bolo tiež krematórium, v ktorom spálili väzňov z posledného transportu zo Slovenska.

Ustupujúci Nemci nás potom presunuli do tábora Malchov. Pri ďalšej evakuácii smerom na Neustadtglewe nás oslobodila na hradskej Americká armáda. Neskôr nás prevzala Sovietska armáda. Bolo to 1. mája 1945.

    Každá, ktorá prežila toto strašné peklo, trvajúce mesiace a roky sa chcela čím skôr dostať domov do vlasti. A takto sme putovali z mesta do mesta až sme sa dostali do Prenzlau , kde nám francúzskí a belgickí dôstojníci pomohli po každej stránke. Jeden z väzňov menom Jiří Beneš, ktorý bol taktiež dlhší čas v Oswienčime, organizoval transporty (autobusy) do Prahy. Z Prahy sme sa rozišli každá do svojho domova, kde sme dúfali nájsť našich najbližších.

     Utrpenie a bieda boli za nami, no to najkrajšie- našu mladosť a zdravie – sme navždy stratili.

​

   Toto by bol len malý zlomok, omrvinka mojich trpkých zážitkov v koncentračnom tábore Oswienčime, ktoré som prežila ako väzenkyňa číslo 4 2 8 6.

​

​

                                        POĎAKOVANIE Mgr. MARTINE OROSOVEJ PhD.

​

     Máme veľkú radosť, že môžeme najmä mladšej generácii Slovenskovešťanov ukázať kresbu synagógy, ktorej autorom je Ing. Eugen Bárkány. Kresbu sme získali vďaka Mgr. Martine Orosovej PhD., ktorá nám umožnila publikovať dokument, ktorý je v depozitári Pamiatkového úradu SR (Archív PÚ SR – zbierka výskumných správ, inv.č. T 446, príloha č. 204 – 205 – Slovenská Ves).

​

POZNÁMKA: Staršia generácia „Sloviancanov“ vie, že zemianska kúria bola rozdelená na dve časti. V jednej časti bývala rodina

                         Bombarovcov a v druhej časti kúria bola premenená na synagógu. Žiaľ, židovskí občania našej obce tragicky zahynuli

                         vo vyhladzovacích táboroch. Vrátila sa iba Ela Mangelová a Tibor Singer. Synagóga postupne spustla a nakoniec celá                             budova bola zbúraná. Na jej mieste bolo postavené obchodné stredisko (dnes COOP Jednota).

Súhlas s publikovaním.