Čítanie kalendára na r.2022 bez ružových okuliarov
Keď sa mi do rúk dostal kalendár našej dediny na rok 2022, tak som si pomyslel či starosta S. Gallik s poslancami už „načisto“ stratili súdnosť. Ak mali úmysel prezentovať „skvosty“ Slovenskej Vsi, tak si mali uvedomiť, že kalendár v takejto podobe nielen upozorňuje občanov na ich zodpovednosť za zveľaďovanie obce, ale zároveň plní funkciu pozvánky na návštevu do Slovenskej Vsi. A tu je začiatok našej biedy. Prezentovať by sme mali iba tie pamiatky a zaujímavosti obce o ktoré sa vzorne staráme. Inak naši hostia zažijú šok. Tak ako roku 2018 vyšší štátny úradník z Izraela pri návšteve židovského cintorína v obci (ktorý ma predkov zo Spiša).
Hosťa sprevádzal M. Lipták z Kežmarku a ja. Prečo pán Lipták k nám pozval občana Izraela a ako sme sa zoznámili? M. Lipták navštívil cintorín ešte v období, keď sme končili rekonštrukciu židovského cintorína v rámci projektu „Náš chotár – naše svedomie“. Od tejto chvíle udržiavame priateľské vzťahy. Bol tak nadšený výsledkom práce dobrovoľníkov, že to zaznamenal v knihe „ŽIDIA NA SPIŠI“, ktorú napísal v spolupráci s M. Isenberg, ktorá žije v USA. Na str. 30 píše : Dobrovoľníci vytvorili „zaujímavú a príjemnú oddychovú zónu vhodnú na rozjímanie“. Pritom nezabudol citovať pesimistický názor jedného výskumníka z minulosti, ktorý vyslovil už ortieľ nad našim židovským cintorínom: „Cintorín je zanedbaný a NIETO NÁDEJE, že by v takom stave mohol dlho vydržať“ – str. 30. (Ako vyzeral židovský cintorín v minulosti a po rekonštrukcii, môžete si pozrieť na YouTube – „BOLA RAZ JEDNA ČIERNA SKLÁDKA PRI MINERÁLNOM PRAMENI“. Film žiakov 7. ročníka je tiež dôkazom toho, že riešené územie môže plniť funkciu „školy v prírode“.)
Keď sa rozhodol M. Lipták ukázať hosťovi výsledok našej práce, nemohol tušiť, že po mojom odchode do dôchodku (učil som v ZŠ), už nikto v obci v celom rozsahu neprevzal zodpovednosť za starostlivosť a rozvoj oddychovej zóny v lokalite Pri židovskom cintoríne. Kedže 5 mesiacov som žil (pracoval) v Izraeli, o to viac som sa vedel vcítiť do pocitov izraelského občana.
Pozerajúc do budúcnosti – skôr či neskôr – občania si uvedomia, aký hriech sme spáchachali v najvzácnejšej lokalite v našom chotári. V súčasnosti samospráva nemá žiadny koncepčný plán, žiadnu víziu využitia prameňov pri židovskom cintoríne a záchranu židovského cintorína. Jednoducho niet sa čím chváliť, tobôž v kalendári židovským cintorínom.
Jozef Smrek
Nezáujem o najvzácnejšiu lokalitu v našom chotári ma doviedol k prepracovaniu mojej „absurdnej“ poviedky „ŽIDOVSKÁ VODA A PSYCHIATER“. Prvú verziu poviedky som začal písať ešte v časoch keď som 20 mesiacov žil (pracoval) v USA (r.1995). Je zvláštne, že v cudzine sa mi veľmi často v spomienkach vynárali obrazy židovského cintorína a blízke pramene „vajcovky“. V Chicagu som tak intenzívne myslel na rodnú dedinu, že v tejto clivote sa zrodil i nápad vytvoriť agroturistickú zónu v Slovenskej Vsi. Dokonca som vtedy začal vo forme poviedok písať o Slovenskovešťanoch, ktorí ma svojím životným príbehom oslovili. Príbeh susedy Bložoňovej, ktorá bola Nemkou som vyrozprával v poviedke „Prileteli bociany“ (bola uverejnená na našom webe r. 2020). Ďalšia poviedka – ktorú som napísal v USA – sa volá „Keď sa vrátim, urobím hostinu pre celú dedinu“. Touto poviedkou som chcel vzdať poctu môjmu strýkovi A. Brežinovi, ktorý zahynul v nemeckom zajateckom tábore. O tom, že strýko chcel urobiť hostinu, povedal svojmu povstaleckému kamarátovi z Lendaku, keď snívali o návrate domov. V mojej poviedke sa vysnívaná hostina uskutočnila posmrtne. V príbehu môj strýko pozve na hostinu blízku rodinu a Slovenskovešťanov, ktorí zahynuli v 2. svetovej vojne. Hostinu som situoval na lúku pri židovskom cintoríne, pretože takmer celá židovská komunita v našej dedine zahynula v koncentračnom tábore. A i preto, že poviedka je v podstate úvahou o tolerancii a absurdnosti vojen. (Poviedku možno raz uverejním na našom webe).
Túto exekurziu do môjho myšlienkového sveta som urobil preto, lebo v dedine kolujú mnohé (pochybné) verzie príčin mojich nadštandartných aktivít pri zveľaďovaní obce. Kto ma bližšie pozná, vie, že v mojom svete láska k rodnej dedine a našim predkom je súčasťou môjho „ja“. A nielen to! V mojom duchovnom svete je všetko naozaj, nič sa nepredstiera – aj láska k rodnej dedine, aj naša zodpovednosť pred budúcimi generáciami Slovenskovešťanov. Preto moje aktivity v lokalite pri židovskom cintoríne sa dajú veľmi dobre dešifrovať, keď si občania položia otázku, či sa môžeme hrdo hlásiť k Slovenskej Vsi a zároveň spokojne sa prechádzať okolo zanedbanej najvzácnejšej lokality v našom chotári. Ja som to nedokázal. Z princípu. Určitú rolu samozrejme zohrala moja profesia historika. Nedokázal som sa zmieriť ani s tým, že sme v obci nemali pamätník obetiam vojen. Z tohto dôvodu som projekt oddychovej zóny koncipoval tak, aby sa stala tiež pietnym miestom pre uctenie obetí 1. a 2. svetovej vojny v našej dedine. Viď drevené lavičky a drevené tabule v altánku s menami Slovenskovešťanov, ktorí zahynuli v I. a II. svetovej vojne (Park tolerancie).
Prečo som projekt naštartoval so žiakmi ZŠ? Tým, že pred odchodom do dôchodku som prišiel učiť do ZŠ, vznikla príležitosť uplatniť vlastnú predstavu vyučovania ochrany životného prostredia a historických pamiatok. Teda, že nebudem len „teoretizovať“ na vyučovaní v triede, ale žiakov priamo zapojím do práce v dedine. Z našej diskusie nakoniec vznikol projekt „Náš chotár – naše svedomie“. Projekt sme realizovali 3 roky. Našťastie, pridali sa k nám niektorí občania, ba aj sponzori.
Keď sme ukončili projekt, mal som takú veľkú radosť z vytvoreného diela, že som mal chuť pustiť sa do II. etapy zveľaďovania oddychovej zóny. Po ukončení II. etapy mala byť oddychová zóna slávnostne pomenovaná na Park tolerancie. V II. etape sa počítalo s ešte väčšou aktivitou ZŠ, ktorá by z riešeného územia vytvorila „školu v prírode“. Veď už dnes je zrejmé, že ochrana životného prostredia a vyučovanie o histórii našej dediny sa nedá učiť iba v triede (treba sa učiť od najlepších – viď Fínsko!). A to ešte nepíšem o tom, akú som mal víziu využitia minerálnych prameňov pri židovskom cintoríne.
Jozef Smrek
Len tak na okraj: I. etapa ma stála veľa času, energie, ba i peniaze mojej rodiny. Netreba zabúdať, že som súbežne pracoval na projekte „Agroturistická zóna Vygoda“. Bez podpory samosprávy som už nenašiel odvahu, ani silu pustiť sa do ďalšej práce. Dnes už len sporadicky chodím k židovskému cintorínu. Vtedy akosi čudne mi je pri srdci.
Jozef Smrek
ŽIDOVSKÁ VODA A PSYCHIATER
Sú miesta, kde sa mlčí – a takým miestom je aj židovský cintorín v Slovenskej Vsi. Nie je to ôsmy ani deviaty div sveta. Má rozpadnuté múry, medzi hrobami rastú brezy, pod nimi kozáky. Sklonený k zemi, niekedy blúdim očami po tráve i pomníkoch. Potom preleziem múr, prejdem smetiskom a chodníkom dôjdem k prameňom. Popíjam „vajcovku“ a v hlave sa mi sem – tam premietajú obrazy a príbehy, ktoré ma od detstva spájajú s týmto magickým miestom.
Postoj pútnik a napi sa židovskej vody. Možno v blízkosti cintorína a smetiska pochopíš paradoxy života. Vyvolený národ, rozpadávajúci cintorín a smetisko nad prameňmi. Je to obraz raja či pekla na zemi? Alebo skôr je to obraz úbohosti ľudí, ktorí si nectia posvätnosť najvzácnejšej lokality nášho chotára?
Hľadajúc šťastie v Amerike, navštívil som psychiatra. Veď byť „Američanom“ a nepoznať psychiatra, hotové nešťastie. Bol Ind, a tak som povedal, že obdivujem Gándhího. Usmial sa. A ja Dubčeka – kontroval. Potom kostrbato vysvetľujem môj problém a smutne vravím: Keď pijem židovskú vodu, víria mi v hlave myšlienky a nápady, ktoré zo mňa v dedine urobili čudáka. Ind hneď pochopil – mám prestať piť židovskú vodu! Vraj kým sa vrátim, bude i tak kontaminovaná. A aby ma zniesol na zem, chcel 200 dolárov. Pomohlo. Aj bez násilia – ako by dodal Gándhí s Dubčekom.
V abstinenčnom delíriu – ďaleko od rodnej dediny – mal som sen: Neďaleko prameňov vyrástlo sanatórium. Hľadajúc pomoc, ocitol som sa na recepcii, ale tam boli černoši, ktorých trápilo bruchobolenie z Európanov posielajúcich odpad do Afriky. Chtiac – nechtiac, počúval som ich príbeh, a tak som zmeškal začiatok procedúry.
Pacienti na terase už sedeli v kreslách. V ruke držali hrnček. Keď z nich odpili, na pokyn terapeutky pozerali na Tatry. Ich tváre žiarili šťastím. Po chvíli sa opäť napili, ale teraz sklopili zrak na smetisko. Výraz tváre im prešiel do smútku. A to sa opakovalo dlho. Nič nechápem. Terapeutka ma ale ubezpečila, že všetko je v poriadku. Ešte nestratili cit pre zodpovednosť a bruchobolenie z čiernej skládky im tĺmi židovská voda. Smútok postupne odznie. Na konci pobytu v sanatóriu už nebudú vnímať rozdiel medzi pohľadom na nebotyčné Tatry a smetisko. Získajú imunitu voči volaniu prírody o pomoc – bruchobolenie zmizne.
Po „prebudení“ mi došlo : Existujú rôzne sanatória! Veď v našom obecnom sanatóriu úspešne liečime i deti: odnaučili sme ich piť vodu z prameňov pri židovskom cintoríne (a blízkom okolí) a prešli sme na minerálku zo supermarketu. Stojí to peniaze, ale čo by človek neurobil pre blaho detí. A čo je hlavné, občania – ktorí už absolvovali terapiu v našej dedine už nepociťujú bruchobolenie z čiernych skládok – majú takpovediac väčšiu radosť zo života.
Jozef Smrek
V NAŠEJ DEDINE SA OBJAVIL SYNDRÓM „NÁHLEJ STRATY PAMÄTE“
/ALEBO : U nás taká (nová) obyčaj, nikoho sa nepýtaj, len si užívaj/
Ani ja som nechcel tomu uveriť, keď som prvýkrát spozoroval prejav tejto diagnózy v správaní niektorých občanov. Hneď ma napadla otázka či príčinou tejto pliagy je hektický život v dnešnej dobe, alebo či tento fenomén bol prítomný už v živote našich predkov. Sledujúc stopy do minulosti, nezistil som veľa prejavov tejto anomálie v obci. V každom prípade ich nebolo toľko, aby zásadne ovplyvnili princípy dobrého spolunažívania v obci. Takto každý Slovenskovešťan v minulosti vedel – ak mu niekto urobil službu či poskytol pomoc – že sa patrí poďakovať a zo slušnosti sa opýtať, čo je mu dlžný. Ak dostal napr. odpoveď – “že to nestojí za reč“ – obdarovaný hľadal spôsob, aby mu inou formou splatil dlh. (Napr. prišiel pomôcť pri zbere úrody, stavaní domu a pod.) Kto nectil tento nepísaný zákon starých „Sloviancanov“, nebol považovaný za charakterného človeka.
Poviete si, že som nenapísal nič nové. Veď takto charakterní Slovenskovešťania konajú i dnes. Nie je to úplne tak. Mnohí ľudia, ktorí sa považujú za charakterných ľudí, za určitých podmienok zrazu začnú trpieť syndrómom „náhlej straty pamäte“ – nemôžu sa rozpamätať komu majú poďakovať.
Vysvetlím. Áno, platí to i dnes, ale len do určitej hodnoty vašej služby, resp. pomoci. Skúste veľkodušne poskytnúť občanovi službu, ktorá mu prinesie úžitok najmenej 10 000 eur. A to platí i v prípade, keď pomôžete samospráve (rozumej starostovi, poslancom) v obci. V tej chvíli si volení občania „nie a nie spomenúť“ , komu by sa mali poďakovať. Neveríte?
Mnohí vedia, že som s dobrovoľníkmi projektom „Náš chotár – naše svedomie“ vytvoril v lokalite Pri židovskom cintoríne oddychovú zónu, ktorej hodnota sa vtedy odhadovala na 13 – 14 000 eur. Ďakovali nám mnohí občania obce, poďakovala nám Židovská obec na Slovensku i autori knihy Židia na Spiši.
Logicky môžeme preto vydedukovať, že v tomto prípade nám určite najviac ďakoval starosta a predtým starostka. Veď komu inému by malo viac záležať na aktivite občanov a zveľaďovaní obce, ak nie občanovi, ktorý vo svojej funkcii starostu zastupuje všetkých očanov? Pravda je však taká, že nepoďakovali. Ešte raz : Nepoďakovali a ani sa nepýtali, kto všetko mi pomáhal realizovať projekt. Darmo som samospráve zaslal zoznam sponzorov a mená dobrovoľníkov. Myslím si, že keď ich už nenapadlo zorganizovať stretnutie s nimi (a vypočuť ich postrehy, nápady), tak mohli poslať aspoň ďakovný list. Vyvstáva otázka: Prečo ich postihol syndróm „náhlej straty pamäte“?
Skúste nájsť odpoveď na túto otázku.
Čuduj sa svete, ešte väčšiu skupinu občanov postihol syndróm „náhlej straty pamäte“ v Agroturistickej zóne Vygoda. Nevedia si spomenúť, kto stojí za tým, že ich lúky sa premenili na stavebné pozemky (3,5 km od obce). Ani v prípade, keď sa hodnota pozemkov zvýšila na 50 000 eur, ba i viac ako 100 000 eur. (O prejavoch syndrómu „náhlej straty pamäte“ v Agroturistickej zóne Vygoda budem písať v januárovom príspevku: „Nová doba! – Host vyhazuje vrchního!).
Existenciu syndrómu „náhlej straty pamäte“ a jeho rozšírenie treba potvrdiť ďalším výskumom. Veci by pomohlo, aby sa prihlásilo aspoň 20 dobrovoľníkov, ktorí by napodobnili projekty nášho OZ. Ak by preukázateľne nadobudli rovnaké skúsenosti ako ja, potom o našu obec prejaví záujem nielen Sociologický ústav SAV. Ide o to, aby sa zistilo, či ide o špecifikum (raritu) Slovenskej Vsi alebo je to celoslovenský trend.
Skrátka, vyniknúť medzi dedinami Slovenska môžeme rôznym spôsobom. Aj tým, že vlastným príkladom odnaučíme naše deti ďakovať. U nás taká (nová) obyčaj, nikoho sa nepýtaj, len si užívaj … .
Jozef Smrek